Asi nebudete schopní si to prečítať celé, ale mali by ste. Nechápajúci, ktorí nevedia čítať medzi riadkami to budú mať obzvlášť ťažké.

Prejav pred Americkou asociáciou vydavateľov novín

Prezident John F. Kennedy, hotel Waldorf-Astoria

New York City, 27. apríla, 1961

Pán predseda, dámy a páni:

Veľmi si vážim vášho vrelého pozvania na dnešný večer.

Nesiete v dnešnej dobe veľkú zodpovednosť a jeden článok, ktorý som nedávno čítal, mi pripomenul, akým ťažkým údelom sú pre vašu profesiu súčasné udalosti.

Možno si pamätáte, že v roku 1851 zamestnával New York Herald Tribune, financovaný a vydávaný Horaceom Greeleym, ako svojho Londýnskeho korešpondenta istého neznámeho novinára menom Karol Marx.

Hovorí sa, že sa zahraničný korešpondent Marx, na mizine, s chorou a podvyživenou rodinou, neustále žiadal Greeleyho a vrchného redaktora Charlesa Dana o zvýšenie svojho štedrého platu o päť dolárov za článok, platu, ktorý on a Engels nevďačne označovali ako „obludný malicherný buržoázny podvod. “

Keď však boli všetky jeho peňažné žiadosti odmietnuté, poobzeral sa Marx po iných spôsoboch obživy a slávy, svoj pracovný pomer s Tribune nakoniec ukončil a zasvätil všetok svoj talent naplno veci, ktorá odkázala svetu semená leninizmu, stalinizmu, revolúcie a studenej vojny.

Keby s ním len tieto kapitalistické New Yorské noviny zaobchádzali vľúdnejšie; keby býval Marx zostal zahraničným korešpondentom, história by mohla byť iná. Dúfam, že si všetci nakladatelia na túto lekciu spomenú, až nabudúce dostanú od neznámeho novinára biednu žiadosť o malé zvýšenie úhrady pracovných nákladov.

Ako titul mojich dnešných poznámok som zvolil „Prezident a tlač“. Niektorí môžu namietať, že by oveľa prirodzenejšie znelo „Prezident verzus tlač“. Môj dnešný odkaz však taký nie je.

Je však pravda, že keď nedávno jeden známy diplomat z cudzej krajiny požadoval popretie istých tlačových útokov na jeho kolegu, nebolo z našej strany potreba vysvetľovať, že vláda nie je za tlač zodpovedná, pretože tlač dala tou dobou už dostatočne najavo, že nie je zodpovedná za túto vládu.

Avšak, mojím cieľom dnes večer nebude obvyklý výpad proti takzvanej jednostrannosti tlače. Naopak, v posledných mesiacoch som, s výnimkou niekoľkých republikánov, zriedka kedy počul sťažnosti na politickú zaujatosť tlače. Mojím cieľom dnes večer takisto nebude prejednávať alebo obhajovať televízne vysielanie prezidentských tlačových konferencií. Myslím si, že je veľmi prospešné mať nejakých 20 miliónov Američanov pravidelne usadajúcich k sledovaniu, ak to môžem tak povedať, prenikavých, inteligentných a galantných kvalít vašich washingtonských korešpondentov.

Konečne potom nie je môj odkaz určený na skúmanie miery súkromia, ktoré by mala tlač prezidentovi a jeho rodine poskytnúť.

Ak v posledných niekoľkých mesiacoch chodili vaši reportéri a fotografi pred Biely dom pravidelne do kostola na bohoslužby, určite im to nebolo k ujme.

Na druhú stranu, uvedomujem si, že sa vaši zamestnanci a fotografi telegrafných tlačových agentúr môžu sťažovať, že sa neteší rovnakým výsadám na miestnych golfových ihriskách, ako tomu bolo predtým.

Je pravda, že môj predchodca nemal, na rozdiel odo mňa, nič proti fotografiám niekoho golfových zručností v akcii. Na druhej strane však nikdy nezobral po hlave agenta tajnej služby.

Moja dnešná téma je striedmejšia, čo sa záujmu vydavateľov a editorov týka.

Chcel by som hovoriť o našej spoločnej zodpovednosti tvárou v tvár spoločnému nebezpečenstvu. Udalosti nedávnych týždňov snáď niektorým pomohli túto výzvu osvetliť; rozmery tejto hrozby sa však ukazovali na obzore po mnoho rokov. Nech sú naše nádeje do budúcnosti akékoľvek – zmiernenie tejto hrozby alebo nutnosť s ňou žiť – nie je možné uniknúť ako gravitácii, tak konečnosti tejto výzvy pre naše prežitie a naše bezpečie – je to výzva konfrontujúca nás neobvyklými spôsobmi vo všetkých sférach ľudskej činnosti.

Táto smrteľná výzva kladie našej spoločnosti dve podmienky, týkajúce sa priamo ako tlače, tak prezidenta – dve podmienky, ktoré sa môžu duchom javiť ako vzájomne takmer nekompatibilné, ale ktoré musia byť vyriešené a splnené, ak sa chceme s týmto národným nebezpečenstvom stretnúť. Najprv budem hovoriť o potrebe oveľa väčšej verejnej informovanosti; a po druhé potom o potrebe oveľa väčšej úradnej mlčanlivosti.

Samotné slovo „utajenie“ je v slobodnej a otvorenej spoločnosti nepríjemné; a my, ako občania, sa z podstaty aj historicky staviame proti tajným spolkom, tajným prisahám a tajným rokovaniam. Už dávno sme rozhodli, že nebezpečenstvo nadmerného a nedovoleného utajovania vecných faktov ďaleko prevažuje nad nebezpečenstvá, ktoré sú citované na jeho ospravedlnenie. Aj dnes má len pramalý zmysel čeliť hrozbe uzavretej spoločnosti napodobňovaním jej svojvoľných obmedzovaní. Aj dnes má len pramalý zmysel zabezpečenie prežitia nášho národa, ak s ním neprežijú aj naše tradície. A je tu veľmi závažné nebezpečenstvo, že ohlásená potreba väčšej bezpečnosti bude ovládnutá tými, ktorí sú dychtiví rozšíriť jej význam až na samotné hranice úradné cenzúry a utajovanie. V oblastiach do ktorých siaha môj vplyv toto nemienim dopustiť. A žiadny úradník mojej vlády, nech už je jeho postavenie vysoké alebo nízke, civilné alebo vojenské, by si nemal vykladať moje slová tu dnes večer ako ospravedlnenie k cenzúre správ, potláčaniu disentu, zakrývanie našich chýb či neposkytnutie tlači a verejnosti skutočnosti, ktoré si zaslúži poznať.

Žiadam však každého vydavateľa, každého redaktora a každého novinára národa aby prehodnotili svoje vlastné štandardy a aby prezreli podstatu nebezpečenstva, ktoré hrozí našej krajine. V čase vojny sa vláda a tlač zvyčajne spojili v snahe, založenej prevažne na samokontrole, zabrániť neoprávneným únikom informácií k nepriateľovi. V čase „zrejmého a prítomného nebezpečenstva“ súdy ukladali, že aj prednostné práva Prvého dodatku [ústavy] musia ustúpiť verejnej potrebe národnej bezpečnosti.

V súčasnosti nie je vyhlásená žiadna vojna – a hoci môže prebiehať neľútostný boj, nemusí byť nikdy vyhlásená tradičným spôsobom. Napadnutý je náš spôsob života. Tí, ktorí sa urobili našimi nepriateľmi sa práve rozmáhajú po celom svete. Je ohrozené prežitie našich priateľov. Napriek tomu však nebola vyhlásená žiadna vojna, neboli prekročené hranice pochodujúcimi vojskami, neboli odpálené rakety.

Ak tlač čaká na vyhlásenie vojny predtým, než zaujme sebakontrolu za bojových podmienok, potom môžem len povedať, že doteraz žiadna vojna nepredstavovala pre našu bezpečnosť väčšiu hrozbu. Ak čakáte na nájdenie „zrejmé a prítomné nebezpečenstvo“, potom môžem len povedať, že ono nebezpečenstvo nikdy nebolo viac zrejmé a jeho prítomnosť nikdy nebola priamejšia.

Takáto situácia si vyžaduje zmenu postoja, zmenu taktiky, zmenu cieľov – od vlády, od ľudí, od každého obchodníka či zástupcu odborov a od všetkých novín. Celosvetovo sme totiž postavení pred jednoliatu a bezohľadnú konšpiráciu, ktorá spolieha predovšetkým na tajné prostriedky pre rozširovanie sféry svojho vplyvu – na infiltráciu namiesto invázie, na prevraty namiesto volieb, na zastrašovanie namiesto slobodnej voľby, na partizánov v noci namiesto armádu vo dne. Je to systém, ktorý odviedol rozsiahle ľudské a materiálne zdroje na vytvorenie hustej siete, vysoko účinnej mašinérie, ktorá spája vojenské, diplomatické, spravodajské, ekonomické, vedecké a politické operácie.

Jej prípravy sú skryté, nie verejné. Jej chyby sú ututlávané, neobjavia sa na titulných stranách. Jej odporcovia sú umlčiavaní, nie velebení. O žiadnom výdavku sa nepochybuje, žiadna zvesť nie je očistená, žiadne tajomstvo nie je odhalené. Vedie studenú vojnu, stručne povedané, s vojnovou disciplínou, ktorej sa žiadna demokracia vo svojich najlepších nádejach či prianiach nemôže nikdy rovnať.

Avšak, každá demokracia pozná nutné obmedzenia národnej bezpečnosti – a zostáva otázka, či je potreba tieto obmedzenia prísnejšie sledovať, ak sa máme postaviť útoku tohto druhu rovnako ako otvorenej invázii.

Skutočnosťou v tejto súvislosti je, že sa nepriatelia nášho národa otvorene pochválili tým, že získali skrze naše médiá informácie, kvôli ktorým by inak museli najať agentov, aby im ich získali krádežou, korupciou či špionážou; detaily tajných príprav tohto národa na protiútok proti tajným operáciám nepriateľa boli dostupné všetkým čitateľom dennej tlače, ako priateľom, aj nepriateľovi; množstvo, sila, umiestnenie a typ našich jednotiek a zbraní, rovnako ako naše plány a stratégie pre ich použitie, boli uvedené v tlači a iných médiách v miere postačujúcej na uspokojenie akejkoľvek cudzie sily; najmenej v jednom prípade si potom uverejnenie detailov týkajúcich sa tajných mechanizmov pre sledovanie satelitov vyžiadalo ich zmenu na úkor značných časových a peňažných nákladov.

Noviny, ktoré vytlačili tieto články boli lojálne, vlastenecké, zodpovedné a nemysleli to zle. Ak by sme sa zúčastnili otvoreného vojnového konfliktu, nepochybne by takéto príspevky uverejnil. Ale v neprítomnosti otvoreného boja sa riadili kritériami žurnalizmu a nie kritériami národnej bezpečnosti. A mojou dnešnou otázkou je, či by sa teraz také kritériá nemala prijať?

Je to otázka, ktorú si musíte zodpovedať sami. Žiadny verejný činiteľ by ju nemal zodpovedať za vás. Žiadny vládny plán by nemal vynucovať svoje obmedzenia proti vašej vôli. Zlyhal by som však vo svojich povinnostiach voči národu, keby som pri úvahe všetkej zodpovednosti, ktorú teraz nesieme, a všetkých prostriedkov k naplneniu tejto zodpovednosti, tento problém pred vašimi zrakmi nevyzdvihol, a nenaliehal k jeho hlbokému uváženiu.

Pri mnohých predchádzajúcich príležitostiach som hovoril – a uvádzali to pravidelne aj vaše noviny – že žijeme v dobe, ktorá na každom občanovi vyžaduje zmysel pre obetovanie a sebakontrolu. Dovoláva sa u každého občana porovnanie jeho práv a pohodlia voči jeho povinnostiam vo veci všeobecného prospechu. Neverím, že by sa občania pracujúci v komunikačnom priemysle považovali za zbavené tejto žiadosti.

Nemám v úmysle zaviesť nový Úrad pre vojnové informácie [Office of War Information] na riadenie toku správ. Nenavrhujem žiadnu formu cenzúry, ani nové druhy bezpečnostných klasifikácií. Pre dilemu, ktoré som tu položil, nemám žiadnu jednoduchú odpoveď, a i keby som ju mal, nesnažil by som sa ju nikomu vnútiť. Žiadam však členov žurnalistických profesií a priemyslu v tejto krajine aby prehodnotili svoju zodpovednosť, aby zvážili rozmer a podstatu prítomného nebezpečenstva, a aby dbali povinnosti sebakontroly, ktoré toto nebezpečenstvo vyžaduje.

Všetky noviny si teraz u každého článku kladú otázku: „Sú to správy?“ Všetko, čo navrhujem, je, aby ste pridali otázku: „Je to v záujme národnej bezpečnosti?“ A dúfam, že každá skupina v Amerike – odbory, obchodníci a úradníci na všetkých úrovniach – si rovnakú otázku položí vo svojich profesiách a podrobia svoje činy rovnakým kritériám.

A ak by snáď americká tlač zvážila a odporučila konkrétne predpoklady nových postupov alebo procedúr, môžem vás uistiť, že budeme na základe týchto odporúčaní úprimne spolupracovať.

Možno tu nebudú žiadne odporúčania. Možno, že na dilemu, pred ktorou stojí slobodná a otvorená spoločnosť uprostred studenej a tajnej vojny, odpoveď neexistuje. V čase mieru sú akékoľvek diskusie na túto tému a aj potom akékoľvek následné opatrenia bolestivé a bezprecedentné. Avšak toto je doba mieru a nebezpečenstvo, aké nemá v histórii obdobu.

Z bezprecedentnej povahy tejto výzvy potom povstáva vaša druhá povinnosť – povinnosť, ktorú s vami zdieľam aj ja. A našou povinnosťou je informovať a varovať americký národ – uistiť sa, že majú k dispozícii všetky fakty, ktoré potrebujú, a že im aj rozumie – nebezpečenstvám, vyhliadkam, účelom nášho programu a voľbám, ktorým stojíme tvárou v tvár.

Žiadny prezident by sa nemal báť dôkladného verejného prehodnotenia svojho programu. Z takéhoto preskúmania totiž vyplýva porozumenie; a z porozumenia potom vyplýva podpora alebo vzdor. A obe sú potrebné. Nežiadam, aby vaše noviny podporovali vládu, ale žiadam o vašu pomoc v tejto nesmiernej úlohe informovať a varovať americký ľud. Mám totiž úplnú dôveru v reakciu a v odhodlaní našich občanov v okamihu, kedy budú plne informovaní.

Nielen že by som nemohol potláčať spory medzi vašimi čitateľmi – ja ich privítam. Táto vláda chce byť úprimná ohľadom vlastných omylov; ako povedal jeden múdry muž: „Omyl sa nestane chybou, ak ho neodmietnete napraviť.“ Hodláme prijať plnú zodpovednosť za naše chyby; a očakávame od vás, že nám ich ukážete, keď ich prehliadneme.

Bez debaty, bez kritiky nemôže uspieť žiadna vláda a žiadna krajina – a nemôže prežiť žiadna republika. To je dôvod, prečo aténsky zákonodarca Solón označil za občiansky zločin vyhýbať sa sporom. A je to dôvod, prečo bola naša tlač chránená Prvým dodatkom [ústavy] – ako jediná živnosť v Amerike, výslovne chránená ústavou – nie kvôli rozveseleniu a zábave, nie pre pozdvihnutie banalít a názorov, nie kvôli tomu, aby sa „verejnosti dostalo toho, čo si žiada „- ale preto, aby informoval, podnecoval, reflektoval, pomenoval naše nebezpečenstvo a naše príležitosti, naznačoval možné krízy a naše možnosti, aby viedol, formoval, vzdelával a niekedy dokonca pobúril verejnú mienku.

To znamená väčšie pokrytie a analýzu medzinárodných podujatí – pretože už ďalej nie sú vzdialené a zahraničné, ale blízke a miestne. Znamená to väčšiu pozornosť a lepšie porozumenie udalostiam, rovnako ako zlepšenie ich prenosu. A napokon to znamená, že vláda musí na všetkých úrovniach splniť svoje povinnosti poskytnúť vám najucelenejšie možné informácie okrem najužších hraničiacich s národnou bezpečnosťou – a to my hodláme splniť.

Bolo to na začiatku 17. storočia, kedy si Francis Bacon všimol troch vynálezov meniacich tvár sveta: kompas, strelný prach a tlačiarenský lis. Väzby medzi národmi, naviazané najprv vďaka kompasu, z nás všetkých urobili svetoobčanov, nádeje a ohrozenia jedného sa stali nádejou a hrozbou pre nás všetkých. Pre snahu žiť pohromade v tomto jedinom svete bol potom vývoj pušného prachu až do krajných medzí pre ľudstvo varovaním pred strašnými následkami neúspechu.

A dnes je tu tlačiarenský lis – záznamník ľudských skutkov, strážca svedomia, posol jeho správ – u ktorého hľadáme silu a podporu, s istotou, že s vašou pomocou bude človek tým, pre čo sa narodil: slobodným a nezávislým.

Časť internovaných redaktorov spravodajstva na symbolickej fotografii v nevykúrených priestoroch bývalej kaviarne Kamera na 28. poschodí výškovej budovy STV v Mlynskej doline (január 1999).

Vám čo neviete čítať medzi riadkami:

„Mocní tohto sveta rozprestreli svoju vládu všade ako tmavú pavučinu. A vo všetkých kútoch majú pavúčikov, ktorí im pomáhajú vyciciavať obete, pričom aj oni sa majú dobre.“

Fraňo Kráľ