Rozpoviem Vám teraz príbeh o dvoch žobrákoch, ako ho mne pred časom „povedal“ Osho vo svojej knihe O mužoch.

V lese blízko mesta žili dvaja žobráci. Samozrejme to boli nepriatelia, ako sú všetci z rovnakého povolania – dvaja lekári, dvaja profesori, dvaja svätí… Jeden bol slepý a druhý chromý. Obaja boli veľmi súťaživí; celý deň navzájom súperili.

Jednej noci však ich chatrč začala horieť, pretože celý les horel. Slepý muž by mohol utiecť, ale nevedel by, kam bežať, pretože by nevidel, kam sa oheň ešte nerozšíril. Chromý muž by videl, že sú tu stále možnosti, ako sa dostať z tohto ohňa, ale nedokázal by utiecť.

Oheň bol príliš rýchly, príliš divoký, a tak sa chromý muž mohol iba pozerať, ako prichádza jeho smrť.

Pochopili ako sa navzájom potrebujú. Chromý muž si náhle uvedomil: „Slepý muž môže bežať a ja vidím.“ Zabudli na všetko svoje súťaženie. V tak kritický okamžik, keď obaja čelili smrti, každý nevyhnutne zabudol na svoje hlúpe nepriateľstvo. Vytvorili skvelú syntézu, dohodli sa, že slepý muž ponesie chromého na ramenách a budú fungovať ako jeden muž – chromý videl a slepý muž mohol bežať. Zachránili si život. Pretože si vzájomne zachránili životy, stali sa priateľmi; po prvýkrát odhodili svoje nepriateľstvo.

Žobrákmi sme podľa Osha takmer všetci. Žobreme o pozornosť, lebo táto vyživuje našu osobnosť. Niektorí si zamieňajú rešpekt s úctou. Sú časy keď sú žobrákmi zamestnávatelia, majú zvýšený dopyt po ich výrobkoch, alebo službách, ale nemajú dostatok ľudí – zamestnancov, ktorí by zvládali pokryť zvýšený dopyt. Tak dávajú inzeráty do novín, časopisov, televízií, žobrú o pomoc. Často to je ale aj naopak. Nezamestnaný človek chodí od dverí k dverám a žobre o prácu, žobre o pozornosť.

Žobreme o pozornosť u druhého pohlavia, robíme aj nezmyselné kúsky, doslova hlúposti, len aby sme zaujali, získali pozornosť možno aj nášho pravdepodobného budúceho partnera, našej budúcej partnerky. Mohol by som písať o ďalších a ďalších príkladoch, ale už by som sa iba opakoval a príklady by boli tie isté len v bledomodrom.

Už dávno som sa stotožnil s tvrdením Ludwiga von Misesa, že ľudia, jednotlivci slúžia druhým, aby slúžili sebe samým. Ak ale o služby niektorých ľudí neprejaví nikto na tomto svete záujem, tak sa z nich stávajú praví vydedenci spoločnosti, teda tí ktorých my žobráci nazývame žobrákmi. To sú žobráci z Oshovho príbehu, tí o ktorých neprejavuje záujem ani jeden z tých, ktorý by tu mal byť ako posledná inštancia, záchranná sieť – Politik, teda ten politik čo je kráľom všetkých žobrákov. Žobre o pozornosť kade chodí, či v televízii, či v novinách, časopisoch, škerí sa na nás z billboardov a je vlastne jedno, že či je pred voľbami, počas volieb, alebo po voľbách. Musí byť stredobodom pozornosti, našej pozornosti, tiež žobrákov, ale my sme tí, čo poznáme rozdiel medzi úctou a rešpektom aj keď sa nám môže stať, že si to ani neuvedomujeme. Politik stratil úctu k sebe samému a napriek tomu vyžaduje rešpekt, vyžaduje aby sme ho volili znova a znova. Aby mal neustále našu pozornosť a čomu venujeme pozornosť, to získava aj našu energiu.

Pozornosť, ktorú venujeme politikovi v nastávajúcich voľbách mu dá energiu, našu energiu, k tomu, aby pokračoval v tom, čo robil do teraz. Teda tomu politikovi, ktorý aj u nás na Slovensku dostal spoločnosť na pokraj kolapsu. Svet je v jednom ohni. Bolo by naivné si myslieť, že ten politik, čo nás do tejto situácie dostal nás z nej aj vyvedie. Ten čo požiar založil, ten že ho dokáže aj uhasiť? Politik je slepý a chromý, my sme možno tiež boli dlhú dobu slepí, ale chromí ešte nie sme. To len už nevládzeme niesť tú váhu excesov, krádeží, lží, obmedzovaní našej osobnej slobody zo strany kráľa žobrákov – politika.

„Masy, ktoré najprv jasali, neskôr pocítili na vlastnej koži svoje omyly. Moc sa nenávratne dostala do rúk rozprávkovým boháčom a ich prisluhovačom. Voľby sa zvrhli na obyčajnú mašinériu, ktorú zneužívali podľa ľubovôle. Nebolo princípov, zostal len kšeft, nebolo vlastenectva, ostala iba láska k vlastnému vrecku.“

Mark Twain pred 105 – timi rokmi v knihe Pohľady na dejiny

Nechválim režim do roku 1989, v novembri spomínaného roku sme jasali a na vlastnej koži sme za ostatných necelých 23 rokov pocítili naše omyly. Toto je moje nie, rázne nie voľbám a nielen tým v 10. marca 2012. Stačilo!