Teda urobiť pravý opak toho čo robia naši historici dnes. Prestaňme vytrhávať 1. Slovenskú republiku z kontextu. Zasaďme ju do kontextu nielen doby v ktorej vznikla, ale do histórie európskeho kontinentu a to od narodenia Ježiša Krista pokojne až do súčasnosti. Na mnoho vecí sa možno začneme dívať inými očami, aj keď stále tými istými, svojimi.

V diskusiách na túto tému nie je prakticky nič tak diskutovanou a zároveň kontroverznou témou ako deportácie Židov zo Slovenska. Tie sa začali necelé dva mesiace po konferencii v Berlíne 20. 1. 1942. No k vysídľovaniu Židov nedošlo po prvýkrát. Tu je zoznam lokalít, viac ako 100vka lokalít v Európe, kde od roku 554 nášho letopočtu došlo k vysídľovaniu Židov. Toto nie je obhajoba režimu 1. Slovenskej republiky, ktorý tam vládol. Toto je môj pokus o to, aby ste vnímali vysídľovanie ako dôsledok hlavne sociálno – ekonomických príčin a nie na základe tých rasových. Ak ste prelustrovali ten zoznam, tak ste si možno všimli, že do roku 1939 sa v ňom Slovensko, alebo jeho územie uvádza 2 krát.

1380 — – – – – – – – – – – – – – – – Slovakia

Aj do tohto obdobia sa vracia vo svojom opise Bratislavy Matej Bel . Tu, alebo tu.

Druhým obdobím je:

1744 — – – – – – – – – – – – – – – – Slovakia

V roku 1881 vyšla v Slovenských pohľadoch práca Svetozára Hurbana Vajanského s názvom Židovská otázka na Slovensku. K dispozícii tu.

Známy je aj Štúrov názor na vplyv Židov a zemanov na slovenský národ.

Upozornenie: Texty sú určené výhradne na študijné účely!

Pre anglicky zdatných ešte dávam do pozornosti knihu Stephena Sisu s názvom „The Spirit of Hungary“, konkrétne časť s názvom „Jewish Immigration – Hungarian Emigration“ na strane 181.

Komu predávali vládni predstavitelia majetky nadobudnuté v pozemkovej reforme v roku 1920 hlavne po maďarskej šľachte a veľkostatkároch a to so značným ziskom? Prečo bolo nútených po uvedenom roku emigrovať na 200 000 Slovákov?

Hlavný predstaviteľ 1. Slovenskej republiky prezident Dr. Jozef Tiso mimochodom jediný nekomunistický prezident v histórii slovenského národa sa vyjadril v takomto duchu:

„Som za obmedzenia ich hospodárskej moci, lebo je neudržateľné, aby 3,5% občanov vlastnilo skoro 50% národného majetku, ale neľudskosť zamietam! Aj váš kódex.“

Dnes vieme, že trest smrti obesením dostal na základe „usvedčenia“ z dvoch trestných činov domácej zrady a zrady na povstaní. Čo na tú „zradu“ povedal Adolf Hitler už 26. septembra 1938?

„Tento český štát začal len klamstvom. Otec tohto klamstva volal sa Beneš. Tento pán Beneš vystúpil vtedy vo Versailles a predovšetkým jeho publikum uisťoval, že jestvuje československý národ. Túto lož musel vymyslieť, aby umožnil väčšie a oprávnenejšie požiadavky svojho počtom malého národa.

… Tak konečne prostredníctvom pána Beneša Česi anektovali Slovensko. (…)To je stav, ktorý bol neskôr nazývaný Československo, v zjavnom porušení práva národov na sebaurčenie, proti nezameniteľnej vôli národov, ktorých práva boli porušené. Ako sa Vám tu prihováram, prirodzene cítim sympatie k osudu všetkých týchto utláčaných ľudí. Cítim súcit so Slovákmi, Poliakmi, Maďarmi a Ukrajincami.

(…) On (Beneš) začal režim teroru! V dobe, keď sa Nemci už pokúsili protestovať proti tomuto svojvoľnému porušovaniu ich práv. Boli zastrelení a odvtedy tam bola vyhladzovacia vojna. Počas týchto rokov „mierového“ vývoja v Československu muselo takmer 600 000 Nemcov opustiť Československo. Bol tam veľmi jednoduchý dôvod. Inak by hladovali.

(…) On (Beneš) požaduje, aby Slováci bránili vec, na ktorej nemá slovenský ľud žiadny záujem. Slovenský ľud chce mier a nie dobrodružstvo. Pánovi Benešovi sa však darí z týchto ľudí robiť zradcov. Buď zradia svojich vlastných ľudí, sú pripravení strieľať do vlastných ľudí, alebo pán Beneš hovorí: „Ste vinní zo zrady, tak ja Vás musím zastreliť“.

(…) Vidíme hrozné štatistiky: na jeden deň 10 000 utečencov, na druhý deň 20 000, o deň neskôr to bolo už 37 000, dva dni po tom 41 000, 62 000 potom, potom 78 000, teraz je to 90 000, 107 000, 137 000 a dnes 214 000. Celé úseky krajiny sú vyľudnené …“

Stačilo Adolfa!

„Želania v záujme samostatnosti dochádzali nám znova a znova zo strany Slovákov. Je možné, že v tom čase, ako to dokument ukazuje, Tiso váhal, lebo koniec koncov bol to dôležitý krok.“

(J. von Ribbentrop, 29. marca 1946)

Vráťme sa ale ešte do obdobia 1. ČSR cez pohlaď „najdemokratickejších“ ľudí na Slovensku z politickej strany SDKÚ DS, ktorá sa snaží nadviazať na štefánikovské a masarykovské tradície.

„Považujeme za dôležité pripomenúť, že SDKÚ-DS je právnou nástupkyňou Demokratickej strany (žiadala pre Dr. Jozefa Tisa milosť, moja poznámka), ktorá vznikla z občianskeho odboja v Slovenskom národnom povstaní, a ktorá v roku 1944 spojila demokratické občianske a kresťanské sily, vyjadrila odpor proti násiliu a túžbu po presadení občianskych demokratických princípov. V oslobodenej republike DS nadviazala na štefánikovské a masarykovské tradície Slovenska a 1. ČSR.“

Tie tradície vyzerali asi takto:

„Slovensko bude naší koloniální zemí. Je mylným názorem domnívati se, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničiti. Příkladem je Rusko se Sibiří.“

(Ottův slovník obchodní, časť 2., str. 1217)

Dnes nie sme kolóniou Čechov, ale vďaka Hitlerovmu vynálezu s názvom privatizácia sme dnes a denne svedkami pravicového sociálneho inžinierstva na vlastnej koži a Bruselský „Drang nach Osten“: Ekonomická kolonizácia (1990 – 2010) veselo pokračuje.