Starý filmový kotúč, ktorý bol zaslaný omylom…

Obsahuje originálny, neupravovaný záznam posádky Apolla 11 Michaela Collinsa, Edwina Aldrina mladšieho a Neila Armstronga, ako nahrávajú časť misie takmer celú hodinu v živých farbách s mimoriadne jasným zvukom, ako diskutujú o technikách, ktoré použiť aby získali tento vzdialený obraz Zeme, aby lživo dokázali svoju veľkú vzdialenosť od nej a ich schopnosť prekonať Van Allenov radiačný pás.

Nemožno to chápať tak, že by toto nahrávanie bolo vykonané ešte pred samotnou misiou pretože samotný  filmový kotúč je datovaný na 18. 19. a 20.7. 1969, teda presne v dňoch misie keď sa mali blížiť a dosiahnuť obežnú dráhu Mesiaca

Zdá sa byť pravdou, že je na palube nulová gravitácia potrebná na presvedčenie masmédií o pravosti, nie však ďalej ako na obežnej dráhe Zeme…

V týchto, predtým nezverejnených záznamoch počujeme nielen rozhovor medzi astronautami a Houstonom, ale máme tu aj iný, súkromný rozhovor medzi posádkou a treťou, tajnou stranou, ktorá astronautom hovorí o čom hovoriť, kedy hovoriť a ako efektívne vyriešiť postavenie kamery a iné problémy s ňou spojené.

Aby sa dosiahlo správneho falošného efektu NASA tvrdí, že komunikácia s Houstonom je jediná, ktorá prebiehala medzi ním a astronautami.

Vypočujte si , ako Houston začína komunikáciu s posádkou… Po chvíli počujeme na pozadí hlas niekoho, tretej strany, ktorý ich rýchlo inštruuje:

„Hovor!“

Hneď potom začína Neil Armstrong hovoriť:

„Apollo 11 – Houston, TV zábery sú perfektné, prepínam.“

Ticho… Ticho… Ticho…

„Hovor!“

Armstrong:

„Áno, rozumieme, zdravíme Zem.“

Znovu platí, že ilúzia, ktorú chcú vytvoriť je Zem natočená z veľkej diaľky. Aby dokázali veľkú vzdialenosť od nej a ich schopnosť prežiť prelet Van Allenovými pásmi. Majte na pamäti, že iba 20 sekúnd z tohto záznamu bolo kedy odvysielaných verejnosti a tieto rozhovory, konzultujúce ich podvody boli považované za súkromné až do teraz.

Tu hovorí o tom, že toto televízne vysielanie nebolo v skutočnosti vysielané naživo ako si všetci mysleli. Najprv boli zhliadnuté a editované pre neskoršie prehranie:

„Rozumiem, to čo práve vidíme chceme prehrať až počas víkendu, vďaka.“

Tu hovorí o tom, že vypli svetlá a zatarasili druhé okno, aby ním dovnútra nešiel slnečný svit, aby nevznikali žiadne obrazy tým, že budú osvetlené vnútorné steny raketoplánu.

Aldrin:

„Stlmili sme slnko, ktoré svietilo ďalšími oknami raketoplánu. Takže odkryté je len okno smerujúce k Zemi a možno odrazené svetlo.“

Dôvod, prečo to takto urobiť je, aby zostal skutok neodhalený. Je to tento dôvod:

Vláda chce, aby ste si mysleli, že je toto obraz Zeme z diaľky z okna kozmickej lode ako sa blíži k Mesiacu. Ale v skutočnosti to tak nie je. To čo tak chytro urobili je, že umiestnili kameru do zadnej časti kabíny a zamerali objektív na kruhové okno vpredu, ktoré je vyplnené Zemou pri lete na nízkej obežnej dráhe. Obvod okná vyzerá ako obvod Zeme v diaľke, kým temné steny kabíny symbolizujú čierny Vesmír okolo.

To je dôvod, prečo potrebovali vnútri tmu a blokovali slnko vchádzajúce druhým oknom. Tu môžeme vidieť samotné okno na spodku lodi asi 5cm hrubé. Toto sa deje, pretože na obraz sa pozeráme oknom v uhle. Tiež to spôsobuje, že Zem vyzerá ako nepravidelne guľatá. Takže vidíme vonkajší rám okna dole a vnútorný rám okna hore, čo dohromady dáva dva posunuté polkruhy.

Následne nebol tento záber nikdy použitý. Keď zlepšili záber, kus čierneho materiálu bol vložený do okna a vytvoril tak ilúziu prechodu noci a dňa. Vyzerá to veľmi presvedčivo. V tejto časti, ktorá mala byť použitá pre celosvetové vysielanie datované na 18.7.1969 Neil Armstrong sa usvedčuje tvrdením, že je 208.000 km ďaleko, takže cca v polovici cesty na Mesiac, ako tvrdia aj záznamy NASA pre tento deň, keď sa ale v skutočnosti nachádza na nízkej obežnej dráhe iba niekoľko stoviek kilometrov nad Zemou.

Armstrong:

„Príjem, Houston.  Apollo 11 hlásime sa zo vzdialenosti 130 000 míľ nad Zemou.“

Tu v ďalšej časti, ktorá mala byť tiež určená na vysielanie Neil Armstrong lživo vysvetľuje divákom ako je získaný záber umiestnením kamery k oknu, ako by mala byť, pre tvrdenia takej vzdialenosti od Zeme.

„Máme len jedno okno, ktorým môžeme pozorovať Zem a to je plné TV kamerou.“

Ak by bolo okno naozaj plné TV kamerou, ako tvrdí potom by sa ruka astronauta nemohla dostať medzi kameru a okno. Severná Amerika prestáva byť vidieť ako sa dostáva za hranicu tieňa. Môžete si tiež všimnúť, ako astronaut, ktorý hýbe s kamerou sa v reakcii na chybu skúša odchýliť.

Toto je časť o ktorej si mysleli, že ani nebola natočená tým menej aby ju používali. Keď bol objektív od-zoomovaný a scéna mala prejsť v záber astronautov pri práci a zdá sa, že tlačidlo „stop“ vyskočilo späť bez toho, aby si toho niekto všimol. Tu máme rozptylové svetlo, určené k tomu, aby videli ovládanie kamery, ale ktoré neosvetľuje steny raketoplánu.

Teraz odstránili čiernu šablónu… Nakoniec odstraňujú slnečnú clonu a vidíme skutočné umiestnenie kamery a veľmi jasnú a blízku Zem za oknom. Toto je záber z 19. Júla a rovnaký trik tiež z 19. Júla a tento z 20. A rovnaký zavádzajúci záber z opäť 20. Júla.

Neskôr v ten deň sa mali prechádzať po Mesiaci. (To im natočil a zrežíroval skvelý Stanley Kubrick.) Ako je to možné, ak boli na obežnej dráhe ešte o 9 hodín skôr a Mesiac je tak na 3 dni cesty???

A navyše aj keby snáď boli na Mesiaci, prečo by mali falšovať akúkoľvek časť? Prečo tieto triky s oknom predstierajúce, že sú na pol cesty k Mesiacu? Je zrejmé, že to robili preto, že sa nemohli dostať ani na pol cesty. To potvrdzuje, že hlavnou bariérou ich úspechu bolo smrteľné žiarenie Van Allenových pásov. Vzhľadom k tomu, že rovnaké vybavenie bolo použité aj v ďalších misiách, ktoré nasledovali počas ďalších 40 mesiacov, žiadna z nich sa nemohla dostať až k Mesiacu.

James Van Allen uvádza, že:

„Okná nainštalované na kozmickej lodi by astronautom v podstate neposkytli žiadnu ochranu proti smrtiacemu žiareniu z hlbokého vesmíru, a akýkoľvek pokus o cestovanie mimo vnútornú obežnú dráhu Zeme by znamenal okamžitú smrť pre astronautov.“