Za koho nás majú?

Augustine Og Mandino človeka prirovnal vo svojom bestselleri Najväčší obchodník na svete k zrnku pšenice; s jediným rozdielom. To pšeničné zrno podľa neho mohla stretnúť trojaká možná budúcnosť. Pšenicu je možne nasypať do vreca a uskladniť v chlieve než bude predhodená sviniam ako ich pokrm. Je ju možné zomlieť a upiecť z nej chlieb. A tretia možnosť je zasiať ju, dovoliť jej, aby rástla, pokiaľ sa jej zlatá hlava nerozdelí a nevydá z jedného zrna tisíc nových zŕn. Tým jediným rozdielom medzi zrnkom pšenice a človekom je podľa Og Mandina to, že zrnko nemôže rozhodnúť o tom, že či ho zožerú svine, či bude zomleté na múku, alebo či bude zasiate a umožnené mu tak jeho rozmnožovanie. Človek má možnosť voľby.

Dnes nebudem riešiť, že kto nás predhodil sviniam, dnes nebudem riešiť to, že iba svine nás mohli predhodiť sviniam, dnes nebudem riešiť to, že kto nás hodil medzi mlynské kamene a pokúša sa nás zomlieť na múku, na prach. Ja som človek a mám možnosť voľby.

„Ja mám možnosť voľby a svoj život nepredhodím sviniam ani nedovolím, aby ho zomleli kamene neúspechu a zúfalstva, aby ho vôľa iných rozlámala a zjedla.“

Nie som červ a ani had, tí sa nikdy nepotknú. Ja som človek a na pády mám právo. Mám v pamäti celý môj rod, až k samotnému počiatku. Mnohokrát zakopli, spadli, ale znova povstali a kráčali, aby ich synovia a dcéry mali lepší život, lepší domov… ako oni.

„Slovanský národ ozbrojený svojimi zbraňami dobre že neovládol všetky národy vo Vesmíre: ovládol Áziu i Afriku, bil sa s Egypťanmi aj s Alexandrom Veľkým, pokoril si Grécko, Macedónsko, Ilýrsku krajinu; ovládol Moravu, krajinu Šlenskú, Českú, Poľskú aj s pobrežím Baltského mora, prešiel Itáliou, kde mnoho ráz bojoval proti Rimanom.

Niekedy bol porazený, inokedy bijúc sa v boji veľkým smrteľným krviprelievaním odpovedal Rimanom; neraz bijúc sa v boji rovným bol.

Nakoniec si pokoril Rímsku Ríšu, ovládol mnohé jej provincie, zničil Rím, učiniac cisárov rímskych svojimi daňovými poplatníkmi, čo na celom svete nijaký iný národ nedokázal.

Ovládol Franciu, Angliu a ustanovil panovanie v Hispánii; ovládol najlepšie provincie Európy; a z neho, vždy slávneho národa v minulých časoch pochádzali najsilnejšie národy…“

„Niet údivu, že sláva národa Slovanského, teraz už nie taká zrejmá, bola preslávená po Vesmíre. Ak by tento národ mal aj dostatok ľudí učených a sčítaných, tak ako bol dominantný vojensky a vynikajúci zbraňami; to by žiadny iný národ vo Vesmíre nebol podobný národu Slovanov. A to iné národy, ktoré nedosiahli jeho úroveň, teraz samých seba oslavujú, no skrz nič iné len preto, že predtým mali v národe vzdelaných ľudí.“

Mauro Orbini (Il regno degli Slavi, Pesaro, 1601.)

Og Mandino v spomínanej knihe píše o troch slovách, ktoré nám naši starší odkázali. Všetko pominie, všetky svetské vecí pominú, „aj toto pominie“ a ja rozhodne zajtra tejto sk*rv*n*j dobe nebudem hovoriť staré zlaté časy.  Ale vstanem ako moji predkovia mnohokrát predo mnou a zajtra budem lepším ako som dnes. Učiňte tak aj vy.