Až na jeden, ale na ten už budete musieť prísť sami!

Písal sa Máj roku Pána 1945. Nelegitímny prezident (samotný Beneš oslovoval prezidenta Protektorátu Čiech a Moravy Emila Háchu titulom Pán prezident) ešte neobnovenej ČSR Edvard Beneš práve navštívil mesto Brno. Vyslovil tam pamätné slová: „Nemecký národ prestal byť v tejto vojne už vôbec ľudským, prestal byť ľudsky akceptovateľným a zdá sa nám už len ako jedna veľká ľudská „nestvůra“.“ Jeho pobočníkovi Prokopovi Drtinovi vyšiel v Slobodnom slove článok dňa 19. 5. 1945 s názvom „Nemôžeme žiť s Nemcami v jednom štáte“, ktorý obsahoval aj nasledovné slová: „…čo je, a čo musí byť prvou úlohou pri zakladaní nového života: Vyčistiť republiku celú a úplne od Nemcov.“ (…) „Domnievam sa, že v našej novej republike by nemalo byť z nemčiny dovolené hovoriť viac, ako len práve tieto tri slovíčka: Heim ins Reich! Ale aby sme tento cieľ dosiahli, musíme začať s vyhostením Nemcov z našich krajín ihneď, okamžite, všetkými spôsobmi, pred ničím sa nesmieme zaraziť a zaváhať (…) Každý z nás musí pomôcť pri čistení vlasti …“

Silné slová o vyrovnaní s Nemcami padali už za vojny. Rozhlasový prejav Edvarda Beneša z 27.10.1943: „V našej krajine bude koniec vojny písaný krvou. Nemcom bude nemilosrdne a mnohonásobne splatené všetko, čoho sa v našej krajine dopustili od roku 1938. Celý národ sa zúčastní tohto boja. Nebude žiadneho Čecha, ktorý by sa tejto úlohy nezúčastnil a žiadneho vlastenca, ktorý by nevykonával odplatu za všetko, čo musel národ trpieť.“

Edvard Beneš v Štátnej rade 3. 2. 1944: „Prevrat musí byť násilný, musí byť násilným zúčtovaním ľudu s Nemcami … krvavý, nemilosrdný boj.“

Gen. Sergej Ingr v britskom rozhlase 3. 11. 1944: „Až príde náš deň, celý národ sa vráti k starému husitskému pokriku „Řežte je, bijte, žádného nešetřete.“ Každý si musí zohnať vhodnú zbraň, aby mohol zasiahnuť Nemcov. Ak nie – pušku, potom niečo iné, čo poreže, pichne alebo udrie.“

Nuž a ako ten odsun, tie pochody smrti vyzerali v praxi? Nasledovne: „Videl som veľký počet týchto ľudí, ide takmer o pol milióna, ako na cestách doslova umierajú hladom. Videl som v priekopách ležať mŕtve deti a dojčatá, obete hladu alebo epidémií, ktorých ruky a nožičky neboli silnejšie ako mužský palec. Evakuovaní ľudia sa snažili zbierať z ruských poľných kuchýň odpadky, ktoré už často boli v rozklade, aby utíšili svoj šialený hlad.“

Z vyhlášky Národného výboru pre Veľké Brno z 30. 5. 1945 citujem: „Okresný národný výbor v Brne nariadil na základe svojho uznesenia z 29. mája 1945 výnosom z toho istého dňa č 78/1945 toto: Nemci, bývajúci v obvode mesta Brna, a to všetky ženy a deti, ďalej muži pod 14 rokov a nad 60 rokov a muži práce neschopní, budú z mesta vyvedení. Tieto osoby môžu si vziať so sebou, čo unesú, nie však klenoty a vkladné knižky. Ostatní Nemci – muži – budú skoncentrovaní na práce na očistenie a odstránenie škôd v meste Brno a označení veľkým N. Po vykonaní prác budú aj títo Nemci z Brna vyvedení.“

CS magazín o brnenskom pochode svojho času napísal: „Signálom k „brnenskému pochodu“ sa stal práve vyššie spomínaný prejav prezidenta Edvarda Beneša na brnenskej radnici. Na ponižovanie žien a detí, na ulúpení ich majetku a na vraždách sa často na poprednom mieste podieľali bývalí kolaboranti. Dochádzalo k znásilňovaniu, ubíjaniu, mučeniu, Nemci nesmeli jazdiť električkou, museli nosiť označenie N, okrem „chlebeniek“ nedostávali žiadne potravinové lístky a nesmeli hovoriť nemecky. Podľa mnohých svedectiev sa Rusi k Nemcom správali podstatne humánnejšie a s väčším porozumením ako Česi, bohužiaľ však znásilňovali aj nedospelé dievčatá.

Do železničného tunela severne od Brna bolo nahnaných 6000 Nemcov. To, čo sa päť dní a päť nocí v tmavej štôlni dialo s hladujúcimi ľuďmi, sa vymyká akémukoľvek popisu. Zriadením koncentračných táborov sa chcelo zjavne dosiahnuť to, aby Nemci nakoniec odsun prijali ako určitý druh milosti. Internovaní Nemci spali bez diek na holej zemi pod šírym nebom, dostávali nedostatočné jedlo, takže mnohí schudli o 20 – 30 kg, pri ťažkej práci ich sužovali choroby, boli okrádaní, hygienická a lekárska starostlivosť bola nedostatočná, strážcovia, väčšinou mladí ľudia, si počínali s mimoriadnou ukrutnosťou, mučenie, upaľovanie, vraždenie a znásilňovanie boli na dennom poriadku. (…)Samotný pochod smrti však žiadny spontánny akt spravodlivej pomsty nebol. 30. mája 1945 bola uvedená do chodu chladnokrvne pripravená akcia.“

Spomienky účastníkov pochodu: „Revúci dozorcovia nás hnali gumovými obuškami. Pozdĺž ulice postávali smejúce sa a pľuvajúce zástupy. Ľudia sa pokúšali vytrhnúť nám naše zvršky, zbierali všetko, čo sme už neboli schopní niesť ďalej.“

„Keď bolo svetlo, vyhnali nás na ulicu. Pochod smrti tisícok nemeckých žien, detí a starcov z Brna smerom na rakúsku hranicu začal. Mnohí padali vyčerpaním do priekop, kde dostali ranu z milosti.“

Doprovodná stráž: „Polib moji pistoli, prokletá německá svině!“

„To najpríšernejšie, čo som videla: Nejaká mladá žena ležala na lúke. Práve porodila. Nariekala a bedákala, častovali však ju aj novorodenca tak dlho údermi a kopancami, až obaja ostali ležať bez života.“

CS – magazín pokračuje v opise: „Týfus, úplavica, neustále znásilňovanie, krik mučených, hromady mŕtvych, samovraždy, opisu sa vzpierajúce ponižovanie, masové hroby pozdĺž ciest, trýznenia smädom a hladom. Tesne pred rakúskou hranicou boli Nemci naposledy okradnutí o žalostné zvyšky majetku a ponechaní vlastnému osudu.“

Praha, Ústí nad Labem, Teplice, Postoloprty, Jihlava, …peklo v zemích českých.

–          V súvislosti s povojnovým zatýkaním vzniklo v Československu 1215 internačných a 846 pracovných táborov.

–          19. 5. 1945 – Prezident Edvard Beneš vydal dekrét č 5 / 1945 Zb., O národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych rokovaní z obdobia okupácie. Dekrét zaviedol termín „štátom nespoľahlivá osoba“, čo boli osoby národnosti nemeckej alebo maďarskej a ďalej „osoby, ktoré vyvíjali činnosť smerujúcu proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, demokraticko – republikovej štátnej forme, bezpečnosti a obrane ČSR“. Majetok týchto osôb bol daný pod národnú správu. Na tento dekrét potom nadviazal 21.6. dekrét prezidenta republiky č 12/1945 Zb., o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa.

–          18. 6. 1945 – Neďaleko přerovskej stanice na tzv. „Švédskych šanciach“ postrieľali vojaci 17. pešieho pluku z Petržalky pod velením plk. Karola Pazúra na 265 Nemcov z Dobšinej, ktorí sa vracali domov na Slovensko, odkiaľ ich krátko pred koncom vojny evakuovali nemeckí vojaci.

–          21. 6. 1945 – Prezident Edvard Beneš vydal dekrét č 12/1945 Zb., O konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa. Vytvoril tak predpoklady pre chystanú pozemkovú reformu. Na základe tohto dekrétu bolo zabraných na 2 979 027 ha pôdy.

–          Podľa štatistík bolo odsunutých 2 423 000 Nemcov, z toho 1 446 000 do západnej zóny.

–          18. 10. 1945 – Vyšli dekréty prezidenta republiky č 122/1945 Zb., a č 123/1945 Zb., O zrušení nemeckej univerzity v Prahe a o zrušení nemeckých vysokých technických škôl v Prahe a v Brne.

–          25. 10. 1945 – Bol vydaný dekrét prezidenta republiky č 108/1945 Zb., O konfiškácii nepriateľského majetku a o Fondoch národnej obnovy.

No nepostavili by ste Edvardovi Benešovi sochu? A kde inde, ak nie v Brne? Nevadí poslancom mestského zastupiteľstva ani to, že je práve kríza? Že tie milióny českých korún je možné investovať do ešte živých ľudí, ktorí sú morálne čistí a nemajú ruky od krvi ako ich mal Edvard Beneš, to si fakt neuvedomujú?