Včera som sa zúčastnil Konferencie o priamej demokracii. Ako ste si možno všimli, jedným z prednášajúcich bol aj Eduard Chmelár. V názve a zároveň v záhlaví môjho blogu sa môžete dočítať: „For all we ought to have said…“. Včera som nemal čas, takže to čo má byť povedané, to bude povedané teraz.

Pri svojom pohľade späť do histórie Eduard upriamil svoju pozornosť na to ako Slováci, naši predkovia nikdy nemali potrebu žiť v demokratickej spoločnosti, ale naopak dávali prednosť autoritatívnym režimom postavených na vedení silnými osobnosťami so sklonmi k autoritárstvu. Spomenuté boli mená ako Vajanský, ktorý podľa Eduarda oponentov, ktorí s ním nesúhlasili bil svojou palicou, ktorú nosieval so sebou. Ako ale niekto múdry raz povedal, hlupáka z Vás môžu spraviť iba vtedy, ak to sami dovolíte, tak aj biť Vás môžu len vtedy ak to dovolíte.

Do kolien ma ale dostalo Eduardove tvrdenie, že Štefánik odmietal demokraciu. Podľa dostupných informácii to, čo Štefánik odmietal, bola demokracia masarykovského a benešovského typu, ktorá má mnoho spoločných prvkov s tou, ktorú žijeme dnes – demokracia, v ktorej politik vodu káže a víno pije, jedno hovorí a druhé koná. Milan Rastislav hovoril o skutočnej demokracii, o slobode, o pravde, o láske ale aj o duši a tým čo hovoril, tak tým aj žil. Na dušu človeka ste včera večer mnohí z Vás zabudli. Zabudli ste, že materiálny svet, ktorý vnímame zmyslami a dennodenne tvoríme skutkami je odrazom našich duší.

Eduard ďalej hovoril o radikálnych revolučných demokratoch – uhorských jakobínoch, ktorí boli vraj prvými silami, ktoré volali po demokracii. Tak som sa prihlásil do diskusie a stručne som sa v mojom komentári pokúsil opísať to, že Slovania, naši predkovia, boli prvými kto vyznával skutočnú demokraciu, o ktorej som na mojom blogu, písal už tu. Na to som dostal odpoveď, že spoločnosť a zriadenia našich predkov boli hierarchické. Lenže hierarchia medzi ľuďmi vždy bola, je a bude. Kúzelnou vlastnosťou každého jazyka je to, že nám umožňuje pomenovávať veci presne, čo najpresnejšie ako sa len dá. Lenže táto snaha nás často odpúta ako sa hovorí od jadra pudla. Hierarchia tu bude dovtedy, kým tu budú ľudia a ich osobné preferencie.

Milan Rastislav to zhrnul do jednej vety:

„Kto zaobchádza so všetkými ľuďmi rovnako, uráža tých, ktorí sú lepší.“

Výroky M.R.Š. o demokracii:

„Myšlienka slobody, myšlienka boja proti násiliu sa vinie ako zlatá nit všetkými obdobiami našej minulosti. Boľševizmus je negáciou demokratizmu. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu. Boľševizmus je prejavom chorobným, apokalyptickým chaosom, vo ktorom sa prejavujú hrubé, najnižšie pudy. Hovorím vám to z hĺbky duše: boj proti boľševizmu vo všetkých jeho prejavoch musí prevládať v našej morálke.“

„Vy rozumiete, že musíme zostať nepremožiteľnými nepriateľmi boľševizmu. Boľševizmus je negácia demokratizmu; boľševizmus hovorí, kričí, reve – demokracia myslí, poučuje, presvedčuje; boľševizmus buráca najnižšími pudmi, demokracia apeluje na česť a svedomie; boľševizmus sťahuje blížnemu kožuch, demokracia šije plášť pre všetkých, aj pre bedára; boľševizmus dáva ľuďom pálenku a dýku, demokracia – kladivo a pluh; boľševizmus hádže protivníka do mora, vyťahuje ho z väzenia a ubíja, demokracia konštatuje, lieči, alebo trestá, napráva; boľševizmus kupuje duše a výhody a tvorí strany banditov a sektárov, demokracia dáva účasť všetkým na výhodách podľa práva. Boľševizmus je rozklad, bieda, hlad. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu. Boľševizmus je oslňujúcim zábleskom traskaviny, demokracia – žiarivým majákom spásy. Boľševizmus je nepriateľom ľudstva a musí sa proti nemu bojovať.“

„Demokracia, to znamená myslieť skôr, než jednáš, či tým nepoškodzuješ blížneho, rodinu, národ, spoločnosť. To znamená opanovať svoje vášne, nie rozprávať, ale problémy riešiť. Demokracia je organizovaná myšlienka, to je idea proti chaosu.“

O slobode:

„Nežiadam nič iné, len aby moji ľudia mohli umierať za svoje ideály.“

„Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, nie je jej hodný.“

„Miluj, ale zachovaj si svoju silu, voľnosť, individualitu.“

„Odmietam akéhokoľvek sudcu. Tým môže byť iba Boh alebo jeho hlas v mojom svedomí.“

O duši:

„Kto si zachová krásu duše, nikdy sa nebude cítiť nešťastným, najšpatnejšou vecou je hnusný charakter.“

„Ach prečo nežijeme vždy logicky: s dušou skromnou, ale nie otrockou, so srdcom šľachetným, bez známok slabosti, s mysľou bádajúcou bez prenáhlenia a preceňovania svojich schopností.“

„Nech každý z nás je dnes lepší, ako bol včera, a vlasť naša bude veľká a slávna.“

A na záver?

„Je potrebné ľudí učiť veriť, je potrebné ich milovať napriek všetkých ich chybám, je potrebné učiť ich milovať, ale nevyhnutné je tiež pracovať a učiť pracovať iných.“

Nebudeme Cigánov posielať do plynových komôr, už nikoho. Budeme sa učiť ako aj ich učiť, učiť ich pracovať a budeme pracovať. Nielen ich, ale sú tu aj palestínske deti, ktoré jedného dňa uvidíme usmievať. To bude znak toho, že tu je nový, lepší svet.

Svet podľa Štefánika.