Takto sme sa báseň učili:

Samo Chalupka:
Mor ho!

Ale Samo Chalupka pokračuje:

„Deju, tu ospievanému, nevenovali našinci posial tú pozornosť, ktorú zasluhuje:

prednesiem tedy o ňom tu aspoň toľko, koľko potrebné je, aby čitateľ báseň moju rozumieť mohol. To bývalo príčinou mnohých a veľkých nesčastí pre kmeny staroslovanské, že oni nemávali spoločnej hlavy ani žiadnej úsrednej vlády; ale žily rozdrobené na nesčísolné obce, pod rodovými náčelníky svojími. Tým stávalo sa, že niekdy dosť malá čata cudzých nájazdníkov opanovala i mohutné slovanské rody, skorej, ako títo posbierať sa mohli k odporu.

Tak dialo sa to aj s Lemiaky, (Límigantes) kmenom slovenským, obydleným za dávna po oných žírných rovinách, ktoré prestierajú sa od Dunaja prez Tisu až k horám Sedmohradským. Okolo 50 r. po Kr. vrazili sem od Čierného mora, hore Dunajom, Jási (Jazyges Metanastae), dívokí to nad mieru a lúpežní kočovníci sarmatskí, a podbyvše tuzemkov pod seba, žili medzi ními, ako páni medzi poddanými. Zo Zátisia jich sice okolo 90 r. vyhnal mocný kráľ Dákov, Decebal; a po pádu jeho opanovali Dáciu svetovládni Rimania: ale Jásom stalo sa tým iba dobre.

Teraz-bo sosredili všetky svoje sily na onom, pre bojovných kočovníkov tak príhodnom, na tučné pastviny bohatom a príčinou mnohých močarin a luhov tehdy neprístupnom území, ktoré tiahne sa od hôr Novohradských, medzi Dunajom a Tisou, až ku stoku riek týchto. Tu založili Jási svoju lotrovskú peleš, zo ktorej do Pannonie, Moesie a Dácie temer neprestajné vpády činili. Neraz zbilo vojsko rímské jích lúpežné čaty: ale žiadna nehoda nebola dosť veľká, aby týchto divokov bola zkrotiť mohla. A jako padala moc rímská v Dácii, tak rostla opovážlivosť Jásov. Konečne keď Rímania r. 272 z Dácie pred Góty vystúpiť museli, poponáhľali sa aj Jási zo Zátisia aspon tú čiasť znova opanovať, ktorá medzi Marušou a Dunajom leží. Kraj od Maruše až vary po Kryš (Körös) zaujali Tajfali; a za Kryšom a po Someši (Szamos) osadli Viktofali, oba to národy gótske.

Či títo bojovní a lúpežní súsedia, Jási a Góti, dlho pokojne spolu žili neviem: ale r. 332, vypukla záhubná vojna medzi ními. Jási vidiac, že sami nepriateľom neodolajú, prosili a dostali pomoc od cisára rímského, Konštantína velikého, s ktorou Gótov tak porazili, že jich do 100.000 zahynulo. Nevďační Jási odmenili sa za to cisárovi, hneď nasledujúceho roku, novým poplienením jeho krajín. Ale zločin ten nezadlho dostíhla zaslúžená pokuta. Roku 334 obrátili Gótovia znovu proti ním zbroj svoju; a v bitve nad Marušou padol kvet jásskeho národu spolu s ích kráľom Visimarom. Sbití Jási, neznajúc sebe inej rady a pomoci v nebezpečenstve svojom, ozbrojili poddaných svojích Slovenov. Slovenia zvíťazili sčastne nad Góty; ale skusivše v tom boji sily svoje, udreli teraz na utlačovateľov svojich, a rozprášivše jich na všetky strany, zlomili jarmo, pod ktorým temer 300 rokov úpeli.

Čiasť Jásov dala sa na doľné Pohronie v područie nemeckých Koldov čili Kvádov, verných to spoločníkov svojich i pri potlačovaniu Slovenstva, i pri lúpeniu rimských zemí. Iná čata padla vo službu gótských Viktofalov. Vätšina ale, 300.000 hláv, utiekla k Rimanom, ktorí ju po rozličných krajoch panstva svôjho porozsádzali, a čo bolo pod zbroj súce, do vojska svojho vradili. Ale tá milá slovenská sloboda, sotvá že zotavila sa trochu, už zase nové a ťažké podstupovať musela boje. Cisár rimský Konstantius tiahol r. 358, s mocným vojskom do Pannonie, aby potrestal súsedné národy, Koldov, Jásov a Lemiakov, pre jích lúpežné nájazdy na panstvo rimské. Nevôľa jeho zvlášte proti posledním bola namierená. Kolda a Jás bol ovšem zbojník od rodu: ale Sloven miloval pokoj a žil na svojom a zo svojho. Možno ale, že i naši Lemiaci naučili sa lúpiť, mavše v tom znamenitých učiteľov, svojich bývalých pánov. Možno i to, že už aj Slovenov bola popadla myšlienka, ktorá vtedy temer všetky s Rímom so styku prišlé národy pohybovala myšlienka tá: poďme na Rím; a jako on činil iným, tak my učiňme jemu.

Ale k takým vpádom Rimania často i samy príčinu zavdávali. Pýcha rimská žiadala, aby ublíženia, svevoľným rimským úradníctvom a nekázaným vojskom činené, každý v pokore prijímal. Akže ale niekto vetu za vetu odplatil, to pokládalo sa za úraz velebnosti národa rimského. Pravú ale príčinu zloby cisarovej proti Slovenom vidím ja vo slovenskej slobodomyselnosti. Čože mohlo Rímu, všetky národy zotročujúcemu, byť nebezpečnejšie a tak aj nenávidenejšie, ako zásada obecnej slobody a rovnoprávnosti, ktorú tej doby, okrem Slovenstva, u žiadného národu nenalezáme. Slovenia zbrojou dobyli sa svobody (armis libertatem invaserant. Amm. Mara.) a vyhnali svojich pánov. Ten príklad mohol nakaziť aj iné, najmä slovanské národy, po okoľných krajínách Rímu poddané. Preto žiadal cisár od pokojných Slovenov, čo nežiadal ani od lúpežných Kvádov a Jásov, aby ďaleko odstehovali sa od pomedzia rimského. Preto stál silou mocou o to, aby Slovenia pod jarmo Jásské zase šije sklonili, ačkoľvek rozmnoženie moci nepriateľov jemu samému nebezpečným byť mohlo.

Preto neprijal pracovitých a užitočných Slovenov do svojich krajín i keď ponúkali sa mu sami, a od zemi sebe vzdelenej daň i vojakov sľubovali; ačkoli dosť ničomnej hávedi do svojho panstva bol naosádzal. Jási a Kvádi, sotva že zjavil sa cisár s vojskom v ích zemi, metali sa na preteky k jeho nohám a dosiahli milosť. Nie tak to išlo so Slovenmi. Títo postavili sa smelým čelom pred cisára, hotoví všetko podniknúť, len to nie, aby poddali sa zas Jásom, alebo opustili svoju vlasť. Cisár, predvidevší, že budú odporovať žiadostiam jeho, dal ích vojskom svojím úkladne obkolesiť. Nezostrašilo to, ale len urputnejšími učinilo Slovenov. Vyjednávania pretiahlo sa do večera. Zrazu voztýčilo vojsko prápory, a zo všetkých strán udrelo sa na Slovenov. Boj bol krátký ale zúrný. Slovenia bojovali so strašnou udatnosťou. Nepoddal sa ani jeden.

Rana, ani najkrutejšia hlas bôľu žiadnemu z úst nevynútila. Žiadon nežalel za životom: len to ľutovali, že ím sčastie tak neprialo, akoby podľa udatnosti svojej boli zasluhovali. Padli všetci; každý s mečom v pästi. Na to spustošili Rimania vlasť slovenskú medzi Dunajom a Tisou ohňom i mečom, a povolavše na pomoc Jásov a Tajfalov, vrazili trími prúdy prúdy do onoho požehnaného medzirieča, ktoré Dunaj Tisa a Maruša tvoría (do terašného Temešského Bánstva). Lud tamošní utiahnuvší sa medzi močariny a na hory, hotovil sa k odporu. Vidiac ale, že proti toľkým nepríateľom jeho sily nedostačia, na radu starších svojich dal sa do rokovania s Rimany, a prívolil na pokon, že zem svoju opustí. Nové, nepríhodné bydlištia skoro zunovaly sa Slovenom.

Nedočakavše ani jara, navrátili sa zase k Dunaju. Cisár, ktorý v Seremíne (Sirmium) bol zimoval, sobral hneď vojsko proti ním, a u Akuminkum (Petrovaranín) položil sa táborom. Družine slovenskej, ktorá ozáležitostiach národních s ním pojednávať mala, dovolil, aby prešla Dunaj; preševšej ale cestu zpiatočnú loďami zavrieť rozkázal. Zbadali Slovenia, že opakovať sa tu ide predošloročná zrada. Ako tedy cisár na vyvýšené miesto, kde priestol jeho stál, vystúpil, jeden Sloven, hnevom zapálený, vylučivší šišakom do neho, Mor ho! Mor ho! zvolal. Ostatní, vytasívše meče, udreli prosto na císára. Telesná jeho stráž postavila sa na odpor: on sám, zmetavší zo seba všetky znaky dôstojenstva svojho, vyhodil sa na koňa a strachom hnaný utiekol do táboru. Celý tábor zbúril sa, všetko rútilo sa divým útokom na slovenskú družinu, ktorá po udatnom boji zahynula všetka.

Cisár zkúsivši po dvakráť zbroj slovenskú, neopovážil sa prekročiť Dunaj, ale navrátil sa do Seremínu. Zbavení najhoršieho nepriateľa svojho Sloveni, poprávali po dakoľko rokov pokojne spustošenú svoju vlasť; až ích nový zločin rímsky do nového boja vypeľal. Marcellián, spravník pannonský, povolavší krá ľa Kvádskeho, Gabinia, na hostinu, zabil ho. Úkladná táto vražda pobúrila všetky súsedné národy. Kvádi a Slovenia napadli Pannoniu, Jási Moesiu. Jásom zle povodilo sa. Obkľúčení od spravníka Moesie, potomného cisára, Theodosia, prinutení boli prosiť o prepustenie, a vrátili sa s hanbou a stratou do zátisského kočovišťa svojho. Kvádi ale a Slovenia, zničivše vojsko rímske, spustošili bezobrannú Pannoniu od kraja do kraja, mestá vypálili, ľud povraždili alebo zajali, a s nesmiernou korisťou dostali sa sčastne domov. Po tejto rane klesala tu voždy viacej moc rímska, až ju búrka hunská po nedlhom čase konečne vyvrátila. V dobe stehovania národov žiadon kmen slovanský toľko nepodstúpil, ako naší Lemiaci. Nemci i Uralcí, národ za národom, valili sa čez ích vlaste; každý lúpil, vraždil, nivočil.

Ale oni prebudli všetky tíeto nereste. Slovák v okolí Vranova, v Zemňanskej stolici, podnes menuje sa Lemiakom.

Pridal som obšírnejšie poznamy k tejto básni. Mám nádeju, že hodnej mládeži našej vďačné budú a prispejú k tomu, aby vážiť si umela náležite slavných predkov svojich.“