Milujem kapitalistov. Sú ako socialisti. Platia aj vtedy keď som v práci a nič nerobím. No a keďže sa teraz nudím, jeden kolega pozerá telku (nejaké béčko) a druhý si z domu priniesol dokonca spacák – spí, tak ja píšem. Ó áno, aj moja mzda je v tom pohári s vodou, aj tá Vaša je tam, aj Vaša hypotéka, aj naše dane, aj dlhy našich milovaných vlád, ktoré povedzme si otvorene sú na naše pomery astronomické. Nie je to také ťažké pochopiť, aj keď sa nájdu borci ako Ludwig von Mises, ktorí prakticky akékoľvek analógie peňazí, ó áno peňazí o tých je dnes reč s inými súčasťami nášho života zavrhujú ako vraj absolútne nemožné.

Citujme:

„Kanonistická právna veda, ignorujúca skutočný svet, videla pôvod používania peňazí v príkazoch štátu. Učila, že hodnota peňazí je valor impositus. Ostatní sa snažili objasniť pôvod peňazí prostredníctvom analógie. Z biologického pohľadu prirovnali peniaze ku krvi; ako krvný obeh oživuje telo, tak aj obeh peňazí oživuje ekonomický organizmus. Alebo porovnávali peniaze s rečou, ktorá má nápodobne funkciu sprostredkovania ľudského obchodu. Alebo použili právnu terminológiu a definovali peniaze ako zmenku/požiadavku každého na každého. Všetky tieto pohľady majú jedno spoločné: nemôžu byť zabudované do systému, ktorý sa skutočne zaoberá procesmi ekonomickej aktivity. Je absolútne nemožné použiť ich ako základ teórie výmeny, obchodu.„

The Theory of Money and Credit (Teória peňazí a kreditu)

Toto ale vyvracia Misesov žiak Friedrich August von Hayek v diele s názvom Profits, Interests, and Investment and Other Essays on the Theory of Industrial Fluctuations:

„Tak dlho, kým sa bude nepretržite meniť množstvo peňazí v obehu, nemôžeme sa zbaviť hospodárskych výkyvov. Obzvlášť platí, že každá menová politika, ktorá si kladie za cieľ stabilizovať hodnotu peňazí, a preto sa pri každom náraste výroby uchyľuje k nárastu ich ponuky, musí spôsobovať presne tie výkyvy hospodárstva, ktorým chce zabrániť.”

Vaše ani moje telo nie je schopné prijať, alebo vytvoriť viac krvi ako potrebuje. Na druhej strane si ale všetci uvedomujeme, že čo sa s našimi telami deje keď o krv prichádzame. Pri väčšom úbytku tejto drahocennej tekutiny z tela naše telá chradnú, môžu začať zlyhávať životne dôležité orgány, v najhoršom prípade sa dostaví smrť. Objem krvi sa nezmenil. 3 litre v našom tele a tri litre na podlahe. To obeh sa zastavil. Pravda ten sa môže zastaviť aj vtedy, keď má telo k dispozícii celých 6 litrov tejto vzácnej tekutiny, ale to je už problém motora krvného obehu, srdca. Takže základnou úlohou každého z nás je pokúsiť sa krv nestrácať. Ak sa tak niekomu náhodou stane, tak formou darovania krvi sme mu pripravení dodať tekutinu oživujúcu telo.

A s pohárom vody to je rovnako.

Od roku 1998 tu nepočúvame a nečítame iné len zahraničný investor sem, zahraničný investor tam, stimuly, daňové úľavy. Tým ale vlády bránia tomu, aby na Slovensko prišlo viac životodarnej tekutiny, viac peňazí. Tých peňazí, ktoré nepodliehajú splateniu. Čo je horšie, tak sa pre tento nedostatok ešte vlády v našom mene aj zadlžujú. No a to čo je na tom celom najhoršie nízkymi daňami urýchľujú odliv kapitálu do zahraničia.

Predali sme banky a aj tie v tom idú.

A aj pohár na vodu môže pojať iba určité množstvo vody. Na pohár, hlavne my Slováci pozeráme smutne, keď je prázdny a zároveň sa snažíme ho neprelievať. Toto sa o bankároch povedať nedá. Splácaním úverov a úrokov bankám sa peniaze z obehu strácajú, tie musia byť nahradzované ďalšími úvermi a tak nasledujú ďalšie splátky úverov a úrokov. No a tu je problém. V pyramídovej hre frakčných rezerv sa pohár pravidelne prelieva. Peniaze pribúdajú do obehu rýchlejšie ako sa z neho strácajú. Pohár sa prelial, máme tu recesiu. V čase recesie, ale záujem o úvery klesá. Tým hladina vody v pohári klesá, nakoľko ľudia splácajú bankám úvery a úroky. Pohár sa dookola, plní, vyprázdňuje a prelieva, tak ako konjunktúra strieda recesiu…

V tomto na hlavu postavenom mechanizme tvorby nových peňazí, ktorý si uzurpovali bankári, ktorý legalizovali politici, a Tí nás spolu svojou nenažranosťou vyzliekajú z gatí, tak v tomto mechanizme sa vždy niekto musí zadlžovať. Keď nie investori, tak spotrebitelia, keď nie spotrebitelia tak vláda. A je to aj naša vina, že to takto nechávame fungovať a to už dlhé desiatky rokov. Nechce to tak veľa. Pohár sa nebude prelievať ak banky nebudú mať možnosť vytvárať nové peniaze a ak budú môcť pracovať iba s takým množstvom „vody“ aké budú mať k dispozícii.

„Zápas, ktorý prebieha už celé storočia a ktorý sa bude musieť skôr alebo neskôr definitívne vybojovať, je súboj ľudí a bánk.”

Lord Acton, predseda Kráľovského súdu, 1875