Spätné zrkadlo má svoje limity. Nevidíte ním späť na nekonečnú vzdialenosť a jeho rozmery obmedzujú aj jeho záber. No nastavujeme ho, snažíme sa ho nastaviť tak, aby sme videli to čo vidieť potrebujeme, ba dokonca vidieť musíme, aby sme neohrozili seba, svoje okolie a majetok svoj ako aj iných.

Žijeme vo svete protichodných informácií a nastavovať „späťák“ je čoraz náročnejšie. Rútime sa životom v trojprúdovej diaľnici a naše „autá“ nie sú schopné zachytávať životu potrebné informácie ani za pomoci troch spätných zrkadiel. Pravda až na pár výnimiek, ale tie žiaľ náš štát nevedú, nespravujú, nezveľaďujú. Naopak, vedú ho na okraj priepasti nazývanej krátko: Krach!

Euro.

Peniaz ako každý iný, včera aj zajtra. Osudom papierových peňazí je smrť. Zo všetkých papierových mien, ktorými ľudia kedy platili sa platí dnes ani nie ¼, ktoré dnes existujú. 20% z nich padlo za obeť hyperinflácii. Lenže osud peňazí sa nijakým spôsobom nevymyká osudu prakticky všetkého čo človek vytvorí. Ako sa hovorí, všetko čo má svoj začiatok, má aj svoj koniec. Otázkou zostáva, že čo je medzi tým.

Peniaze sú prostriedkom nepriamej výmeny. To v preklade do slovenčiny znamená výmena mojej práce za tú vašu. Už Adam Smith vravieval, že ak za peniaze niečo kúpite, tak to je akoby ste to vlastnými rukami vytvorili. Peniaze slúžia (mali by slúžiť) ďalej ako uchovávateľ hodnôt. Vieme, že túto podmienku nespĺňajú dokonale.

Čo týmito dvoma základnými funkciami peňazí sledujem? Na týchto dvoch funkciách si vieme dokonale predviesť, ako sú mimo niektorí tzv. analytici v otázke peňazí.

a) Niektorí z nich tvrdia, že euro je politickým projektom. Je namieste otázka, že ktoré peniaze politicky a silou vnútené národu ním nie sú? Vari libra Nigela Faragea nie je politickým projektom? Libra bola tak isto vnútená Britom, ako Euro Európanom, rubeľ Rusom atď. Argumentujú tým, že referendum o prechode na Euro bolo iba v Dánsku a Švédsku a v oboch krajinách vyslovili Euru nie? Aká to bola voľba, vyberať si medzi dvoma politicky vnútenými menami?

b) Ako ďalšia nevýhoda sa spomína, že krajiny platiace Eurom nemajú ani približne rovnakú hospodársku výkonnosť. Toto je vari väčší omyl ako ten uvedený v bode a).  Treba si uvedomiť, že peniaze spájajú ľudí, ktorých bohatstvo sa svojim objemom diametrálne líši. A toto by platilo aj pri slobodných peniazoch, ktoré by vydávala nejaká malá komunita v zapadnutej dedine. Tým istým Eurom, eurocentom môže platiť tak boháč ako aj chudák.

c) euro nemá krízu, krízu majú ľudia! Táto kríza sa viditeľne ťahá už od decembra 2007, ale skryto už dávno predtým. Vraj za túto krízu môžu lacné peniaze, čiže nízke úroky. Potom ale vyvstáva otázka, že či sme sa nadobro vzdali centrálne riadenej ekonomiky, alebo nie. Kam sme to dospeli, že na jednom čísle závisí naše bohatstvo, v preklade do slovenčiny mravná bieda, alebo skutočná bieda?

Je vari všetkým zrejmé ako vysoké úrokové miery brzdia náš rozvoj. Pri nízkych úrokových mierach ekonomika rastie, pri vysokých stagnuje, alebo nasleduje prepad. Možno si niektorí z Vás všimli, že dnes dávajú centrálne banky typu FEDu a ECB peniaze takmer zadarmo, základné úrokové sadzby sú blízko nule. Vtip je v tom, že tieto lacné peniaze okrem bánk nikto nechce. Ľudia si nepožičiavajú v takom rozmere, aby to naštartovalo ekonomiky, ktoré aj tak fičia na dlh. A preto nie euro má krízu, ale od samého začiatku to je dlhová kríza. Je jedno ako ju budete nazývať, či finančnou, hospodárskou, hypotekárnou, krízou lacných peňazí, euro krízou, lebo je iba jeden spoločný menovateľ – dlh, prejedená budúcnosť.

d) Je to naša chyba. Necháme sa klamať a vodiť za nos ľuďmi, ktorí nemajú o peniazoch a ich fungovaní ani paru, alebo sa na súčasnom spôsobe vydávania – tlačenia peňazí na dlh náramne nabaľujú a to kríza, nekríza, hlava, nehlava. Že to je na úkor pracujúcich ľudí, tak to snáď už ani nemusím pripomínať.

Demografický problém, čoraz viac dôchodcov a čoraz menej pracujúcich.

Pred časom som niekde prezentoval názor niekoľkých českých ekonómov, ktorí tvrdili, že národ so starnúcou populáciou sa môže stať skutočne bohatým (a tu už neplatí preklad do slovenčiny o mravnej biede). Z nejakého dôvodu som sa vtedy bližšie k tomuto bohatnutiu národa nezmienil, ale dnes to napravím.

Mnohým občanom Slovenska je zrejmý dôvod vyšších miezd v Bratislave ako na ostatnom území Slovenska (Ešte si pamätáte o čom som písal v bode b)?). V Bratislave je dostatok práce a nízka nezamestnanosť. Nízka nezamestnanosť tlačí na rast miezd. Použime toto lokálne empirické časom overené poznanie, ale globálne.

Ľudia dovŕšia dôchodkový vek, nech je jeho hranica už akákoľvek. V podstate tí čo vedia, že o čom hovoria na rozdiel od tých, ktorí iba hovoria čo vedia majú pravdu v tom, že zvyšovanie hranice veku odchodu do dôchodku situáciu nerieši. Vlády tak činia iba z dôvodu, že náklady na nezamestnaného mladého človeka po škole sú menšou záťažou pre rozpočet akou je jeden dôchodca. Uvažujme! Pošlime do dôchodku jedného pána v rokoch, ktorý si zaslúžený odpočinok naozaj zaslúži.

Čo sa stane? Na jednej strane pribudne dôchodca, ktorému štát dáva mesačne 350 eur (to je cca slovenský priemerný mesačný dôchodok). Je to málo. Dôchodca žije od dôchodku k dôchodku. Z tých 350 Eur ide na spotrebných daniach a na DPH späť štátu, no nech nežeriem tak polovica. Chudák dôchodca, z 350 dáva štátu späť 175 Eur. Ale čo sú peniaze? Výmena mojej práce, za tú vašu. Dôchodca tým, že má istú spotrebu dáva prácu možno aj tomu mladému, ktorý ho v produktívnom hospodárstve nahradil, ak nie jemu tak ostatným určite. Mladý človek, ktorý sa práve začlenil do produktívneho hospodárstva odbremenil štát tým, že už nepoberá sociálne dávky. Táto dávka sa pohybuje na úrovni nejakých 60 Eur. Dôchodcových 350 Eur – mladého 60 nám dáva rozdiel 290 Eur. Od týchto 290 Eur odpočítame spomínaných 175, ktoré dôchodca vráti štátu. Náklady na dôchodcovu penziu predstavujú 115 Eur. Lenže nastupuje zdanenie mladého človeka, ktorý práve nahradil uja dôchodcu. Myslíte si, že jeho zdaňuje grupa okolo chytrákov ako Mikloš, Kaník, Sulík, Radičová, Fico, Mihál … iba tými 115 Eurami? Priemerná mzda na Slovensku je nejakých 750 Eur v hrubom. Vychádzajúc zo superhrubej mzdy (lebo zamestnávateľovi je jedno, že komu pošle na účet peniaze, či sociálnej poisťovni, alebo zdravotnej, daňovému úradu či priamo na Váš účet), spotrebných daní a DPH ide štátu viac ako 60% (veľmi opatrný odhad) z vašej ceny práce. Štátu odvedie mladý z cca 1020 Eurovej superhrubej mzdy cca 600 Eur. Pokojne porovnajte 115 Eurovú penziu s daňovým zaťažením tohto nášho mladého fiktívneho spoluobčana. Vyvstávajú teda v tomto bode dve zásadné otázky. Kto tu kradne? (Na to vieme odpovedať všetci, nie? Jedni tvrdia, že červení a druhí, že modrí, takže logicky vzaté, všetci, nie?) Druhá otázka, je priemerná hrubá mzda na Slovensku naozaj vo výške cca 750 Eur?

Jadro pudla, teraz! Pribúdajúci dôchodcovia sú príčinou uvoľňujúcich sa pracovných pozícií. Na ich miesta logicky nastupuje mladá generácia. Nejaký chytrák z Unicredit bank to ale nechápe v kontexte empirických poznaní z histórie v pohľade do spätného zrkadla. Takže buď ho má zle nastavené, alebo proste budúcnosť nie je schopný vidieť. Dnes máme nezamestnanosť cca 13%, podľa chytráka vývoj zamestnanosti na Slovensku stagnuje. Všimli ste si to? Opisuje prítomnosť, súčasný stav. Lenže stagnáciou je aj to, keď jeden človek ide do dôchodku a nahradí ho náš fiktívny mladý spoluobčan. Počet zamestnancov sa nezmenil. Dôchodca predtým odvádzal dane aj na mladého spoluobčana a teraz sa to otočilo. 60 Eur v sociálnych dávkach je menej ako 115 (Lenže pamätáte si, čo som písal vyššie? Dôchodca si defacto v jednom mesiaci sám na daniach odvedie cca polovicu dôchodku pre nasledujúci mesiac), ale stále dokáže mladý spoluobčan zo svojich daní utiahnuť viac ako len 1 dôchodcu.

Mladí, produktívni sa ale budú postupne míňať, bude klesať nezamestnanosť, ktorá má ako dôsledok čo? Tlak na rast miezd. Na druhej strane je ale pravda to, že tu pred pár rokmi skupina ale fakt totálnych blbcov vsadila na nízke mzdy, najnižšie v regióne a pravdepodobne majú za cieľ udržať tento stav čo najdlhšie. Pri nezmenených daňových a odvodových sadzbách v % by štát z vyšších a rastúcich miezd získaval čoraz viac peňažných prostriedkov. Lenže ako som sa v jednej diskusii stretol s názorom, ktorý poukazuje na skutočný stav vecí tak; pracujeme na dvoch dôchodcov, jedno dieťa, dvoch byrokratov a na banku, ktorá je na nás prisatá. Toto je ten pravý dôvod prečo je dôchodkový systém ďalej neudržateľný.

V každej trhovej ekonomike je nezamestnanosť a v každej je schopná dosiahnuť tzv. prirodzenú mieru, to je taká pod ktorú už zvyčajne nie je schopná ďalej klesnúť. Ja osobne ju na Slovensku odhadujem okolo hranice 5-7 %, teda polovica z tej dnešnej, oficiálnej samozrejme, lebo vďaka Kaníkovým zákonom administratívne znižujúcimi štatistiky nezamestnanosti to môžu byť a pravdepodobne aj sú vyššie čísla. Takže už teraz hovoríme o cca 150 – 200 000 „náhradníkoch“, z ktorých veľké množstvo má skúsenosti zo zahraničia, ktorí sú pripravení okamžite nahradiť v hospodárstve ľudí v dôchodkovom veku. Rastúce mzdy by dokonca mohli pritiahnuť mnoho Slovákov späť domov.

Ak už 2. pilier spôsobil to, že dnešní dôchodcovia nepoberajú takí dôchodok, aký by bol v skutočnosti možný tak peniaze z 2. piliera by bolo možné použiť na skvalitnenie vzdelávania všetkých školopovinných detí a samozrejme aj vyššie formy vzdelávania. Toto by bola jedinečná príležitosť aj na začlenenie cigánskych spoluobčanov do spoločnosti. Pravda, aj dnes sa vynakladajú na týchto spoluobčanov nemalé finančné prostriedky, ale ak budeme súhlasiť s tým, že do EU musí prísť 50 000 000 imigrantov, aby sme zostali konkurencieschopní, tak si myslím, že z tejto montážnej dielne v srdci Európy nikdy nič nebude. (Tá konkurencieschopnosť je tiež „chyták“ ako hrom. V Číne sa budú vyrábať české automobily Škoda. Firma, ktorú „urobil“ hlavne národ český zdrhne za lacnejšou pracovnou silou do Číny čím vlastne akoby Čech konkuroval Čechovi).

„Udělaný sami pro sebe.“

Pred časom som písal o ceste zo „slobody“ do otroctva. Jeden dôležitý aspekt som v tom článku nespomenul. Do roku 1989 bol termín hladová dolina pre ľudí španielska dedina. Postupne rok čo rok mizli z mapy Slovenska. Ľudia už prakticky nemuseli za prácou ani dochádzať. Nové priemyselné podniky, družstvá (kolektivizácia, ja viem), sieť malých predajní s potravinami a rozličným tovarom vyrastali ľuďom takpovediac priamo pod oknami. Boli to podniky, ktoré síce považoval nejaký komunistický pohlavár dôležité pre našu ekonomiku, ale podstatné bolo, že vznikali a produkovali. Dnes to predsa funguje rovnako, takmer. Príde na Slovensko investor s tým, že potrebuje zvýšiť počet vyrobených kusov svojho tovaru, lebo ten práve vo svete letí. Postaví fabriku na západe Slovenska, najlepšie v Bratislave a ľudia idú dobrovoľne na silu napĺňať investorove potreby a to počas 8 hodín denne, 5 krát v týždni. Aký rozdiel? 8 hodín v práci dnes a 8 hodín v práci pred rokom 1989? Správne, žiadny. Je predsa úplne jedno, že pre koho robíte. Rozdiel je v tom, keď v práci skončíte.

Do roku 1989 prišla práca za vami. Sadli ste na bicykel a za 5 minút ste boli v práci. Boli tu babety, keď ste patrili medzi tých, ktorým sa nechcelo šliapať do pedálov.  Prípadne ste sadli na autobus a za 1 Kčs vás do práce aj z práce priviezol. Pol hodina po konci pracovnej zmeny a vy ste boli doma. Venovali ste sa rodine, manželke, deťom, priateľom, zveľaďovali ste svoj majetok. Mali ste čas urobiť sa pre seba a svojich najbližších.

Tomu je koniec. Vstávate do práce o tretej, domov prídete večer ako zbitý pes, prejdete denne stovky kilometrov, 60% z vášho príjmu ide zlodejom a vy nielenže nemáte čas na seba, ale ani na rodinu. Na zveľaďovanie majetku si beriete hypotéku, ktorá otroctvo iba umocňuje.

Nevstávate do práce? Bývate v Bratislave v podnájme, alebo hypotékou ste splnili svoj fašistickou ekonomikou nanútený sen o bývaní v hlavnom meste? Nepoteším vás. Bratislavčanom zdvíhate ceny nájomného, ceny bytov a ich mzdy nerastú takým tempom, ako keby ste na veliteľstvo slovenskej montážnej dielne nikdy neprišli.

Odtrhnutí od rodiny, od svojho skutočného domova prestávate byť viac ľuďmi. Nie ste pánmi svojho osudu, nie už dnes uděláni sami pro sebe. Ste otrokom a vaším pánom je stres, ktorý vás núti žiť v morálnej biede.

PS A niekto nie a nie priniesť investície na výhodné Slovensko?! Ani 21 rokov po údajnej revolúcii!