Mnohým hlavne pravicovo orientovaným voličom sa nepozdáva triedny boj. Ten v skutočnosti vždy bol a je len malá pravdepodobnosť, že raz nebude, ale … (počkajte si prosím, lebo o tomto vlastne bude tento článok pojednávať). Mne osobne sa najviac pozdáva jeho klasifikácia z úst jedného z najväčších podnikateľov všetkých čias, pána Henryho Forda. Ten pred mnohými rokmi definoval triedny boj, kde na jednej strane stoja podnikatelia a robotníci a na strane druhej bankári. Od takéhoto ponímania triedneho boja, ale mnohých odrádza demagógia niekoľkých vysokopostavených bankárov, špekulantov, vlezlých analytikov a samozrejme politikov.

V mnohých mojich predchádzajúcich článkoch som sa už vyjadroval na adresu rôznych ekonomických sfér nášho života. Dnes sa pokúsim zhutniť z nich niečo do tohto jedného. Mohli by sme hovoriť o prechode od kapitalizmu k socializmu. Jeden ekonóm z “rakúskej školy”, ktorého som vo svojich článkoch spomínal bol Josef Alois Schumpeter. Ten už pred mnohými desiatkami rokov predpovedal krach kapitalizmu. Tvrdil, že to nebude robotnícka trieda, ktorá ho zvrhne, ale inteligencia, ktorá nebude spokojná so stavom a vývojom vecí.

Dnes stojíme na prahu významných zmien, teda Tí hore si to neuvedomujú, preto sa všemožne snažia “tlačením nových peňazí” udržať takýto spôsob fungovania systému čo najdlhšie a aj naďalej v chode. V podstate sa im ani príliš nečudujem, lebo pri súčasnom fungovaní monetárneho systému založenom na frakčných rezervách ani veľmi na výber nemajú. Týmto krokom, ale znehodnocujú nielen naše peniaze, ale prakticky celý náš život. Celkový objem peňažnej zásoby by sa nemal meniť, nesmie sa meniť, aby mohli peniaze odzrkadľovať náš celkový pokrok, pokrok celého ľudstva. Aby tomu tak bolo, museli by sme byť svedkami prakticky permanentnej deflácie – poklesu cien tovarov a služieb, čiže tovarovej deflácie.

Ľudia by si mali podľa môjho názoru uvedomiť nasledovné: Ľudský rod siahajúci až k Adamovi a Eve sa pokúšal si neustále svoju prácu uľahčovať, čím nešetrili iba so silami, ale hlavne s časom. Táto schopnosť sa pretavila do skutočnosti, ktorej sme dnes svedkami a ktorú nazývame technologický pokrok. Márne sú snahy rôznych samozvaných odborníkov, ktorí ľuďom nahovárajú, že pokrok ľudom prácu neberie, nič nie je ale ďalej od pravdy. Ak by pokrok získaný ľudskou prácou, mysľou a umom neoslobodzoval od práce budúcej, tak by sme predsa nemohli o pokroku hovoriť.

Preto “neviditeľná ruka trhu” môže vďaka poctivej práci mnoho miliárd ľudí (mám namysli aj tých už po smrti) zabezpečiť prechod, alebo transformáciu, pričom si to ľudia neuvedomujú od jedného ekonomického zriadenia k druhému. Budúcnosťou je aj tak iba “horda nezamestnaných”, ktorých technologický pokrok oslobodil, oslobodzuje a len oslobodí od práce. Deflácia by zabezpečila postupné skracovanie pracovného času tým, ktorých pokrok ešte od práce neoslobodil a postupné zlacňovanie tovarov a služieb, ktorých cena by bola blízka nule, teda zadarmo.

Ľudia sa sami hrnú do nejakej formy socializmu, pričom ale úzka skupina ľudí, vyššie menovaná sa tomuto všemožne snaží zabrániť. Infláciou, zvyšovaním daní, neustálym zdražovaním a pracovaním na ľudí, ktorí sú preferantmi pasívnej formy príjmu robia schopným ľuďom tento prechod čoraz zložitejším. A oni sa boja nechať banky skrachovať… Radšej budujú korporátny fašizmus.