„Nijaké pravidlá, nijaké prikázania, číre sebectvo, získavanie osobných výhod za akúkoľvek cenu. Ako hovorí stará múdrosť, ak ťa chcú znásilniť a nemôžeš tomu zabrániť, ľahni si a vychutnávaj slasť.“
Ladislav Kováč: Prírodopis komunizmu
A to som chcel dnešný článok začať inak, ale človek mieni, život mení. Chcel som začať jednou múdrosťou z ázijských bojových umení.
„Cvičím, aby som mal možnosť voľby.“
V čom táto možnosť voľby spočíva? Ak ovládate niektoré z bojových umení a niekto vás fyzicky napadne, máte možnosť si vybrať. Budete sa brániť, alebo sa necháte zbiť, prípadne ako vo svojom citáte pán Kováč naznačuje, ešte si tu nakladačku pekne vychutnáte. Podľa môjho názoru by emeritný profesor biológie nemal písať takéto nezmysly, ktoré v prírode nemajú žiadny precedens. Každý jeden či človek, alebo živočích bude bojovať, bude sa všemožne snažiť o záchranu svojho života a zdravia, do posledných zbytkov síl.
A bojovali sme aj my v ére komunizmu.
Pamätníci spomínajú na to, čo raz zaznelo v rádiu Hlas ameriky:
„Socialismus v Československu končí v pátek v poledne.“
„Následoval popis úprku z měst na chaty a chalupy, kde si všichni budovali svou vlastní oázu svobody.“ Pritom je zaujímavé, že blaváci takto zdrhajú pravidelne každý piatok ešte aj dnes.
Lenže sloboda to neznamená iba chata a chalupa. Sloboda pred rokom 1989 bola aj v nasledovnom:
Nemali v obchode chlieb? Upiekli ste si ho doma.
Nemal v obchode mäso? Ľudia na dedine ho mali toľko, že zvládali zásobovať aj príbuzných v mestách. Pamätám dobu, keď sme mali rezne z morčacích pŕs na obed v nedeľu, v pondelok aj v utorok. Vypraženého toho bolo toľko, že zostalo aj na stredu, ale to už žrali naše psi. Dnes kupujete zelené plesnivé v tých slávnych hypersupermarketoch. Možnosť voľby? Maximálne tak Granadírsky pochod, alebo slíže s makom.
Mali ste chuť na zákusky a v cukrárni už neboli? Chutili aj domáce, často lepšie ako z cukrárne. Ak by žili ešte naše staré mamy, tak by vám povedali, že každá druhá ich vedela robiť. V preklade do dnešnej ekonomickej terminológie to znamená, že v každej rodine bola aspoň jedna stará mama, čo nemala problém. Staré mamy už v mnohých rodinách nie sú a vy zákusok možno uvidíte znova na svojej svadbe.
Mali ste chuť na paradajky, papriky, uhorky, jablká, hrušky, melóny, tekvice? A v obchodoch neboli? Na slovenskom juhu, vo fóliovníkoch a skleníkoch sa dopestovalo toho toľko v malých 5-10 árových záhradách, že sa cez výkupne OZ v pohode zásoboval aj sever Slovenska, dokonca aj časť Českej republiky. Dnes na to čakáte kým to nepríde zo Španielska, Portugalska, alebo Francúzska, ste ochotní zaplatiť nekresťanské peniaze a k tomu za niečo čo ani nemá chuť. Dnes si v záhradách sadíte trávu a staviate altánky. Moju tohoročnú úrodu spláchla voda.
Mali ste chuť na niečo tvrdšie ako sa predávalo v obchodoch a po krčmách, alebo kvalitnejšie víno, prispôsobené vašej chuti? Nebol problém. Domáce šampanské nebol problém, domáca becherovka nebol problém. Domáci „sifón“ s aparatúrou zloženou z bývalého hasiaceho prístroja, alebo acetylénovej bomby nebol problém a Bolkovi Polívkovi by ste ho podávali nielen ku káve. Dnes už nemôžete ísť na jedno pivo do krčmy ani na bicykli, presnejšie tam ešte áno, ale späť už nie.
Stavali ste dom, a to čo ste zvládli spolu so susedmi, tak za to dnes platíte opäť nekresťanské peniaze stavebným firmám, ktoré veľmi často ani neodvedú kvalitnú prácu?!
Tých príkladov by som mohol uviesť mnoho, ale na čo to naťahovať? Aj tak mám pocit, že mnohým udrelo pri čítaní do mysle slovo, alebo veta: Za to môže to, že sme zleniveli. Lenže to nie je pravda. Rozvádzať to veľmi nechcem, aby článok neskĺzol do ekonomickej roviny. Vieme, že dnes je prvoradým cieľom zisk. Jednou z možností ako ho dosiahnuť je rast produktivity práce. Z práce chodíme domov ale často zničení, dobití, vyčerpaní a to či už fyzicky alebo duševne. Už niet moc zvyšných síl na to ísť do záhrady, pomôcť nezištne susedovi, lebo aj on môže v budúcnosti pomôcť nám a ste radi, že jediné zviera, ktoré musíte obriadiť je váš pes… Do roku 1989 to bolo ale inak. V oficiálnom zamestnaní bola tak nízka produktivita práce (pri 100% zamestnanosti byť ani vysoká nemohla), že do práce ľudia chodili oddychovať a ak sa niečo dalo použiť doma, tak aj niečo „premiestniť“. Čo si budeme nahovárať, všakže?
To čo tu máme dnes, to nie je normálny vývoj. Toto je zotročovanie zo strany vedenia tohto štátu, všetko bývalých pragmatických komunistov, ktorí uvalili dane už asi na všetko. Však z čoho títo samozvaní kapitalisti majú viac na DPH, z paradajkového, paprikového, uhorkového semena, alebo z paradajok, paprík, uhoriek pri predaji v hypersupermarkete?
Komunisti nás vychovali, teda tých ktorých ešte stihli vychovať k samostatnosti, k zodpovednosti, k spolupatričnosti a s tým všetkým spojenou slobodou voľby. Mohli ste stáť kilometrové rady pred poloprázdnymi obchodmi, alebo sa pokúsiť zlepšiť svoj stav sami. Pred rokom 1989 bolo možne na ulici, na námestiach, v krčmách, reštauráciách stretnúť desaťtisíce slovenských „macgyverov“ (aj v sukni), pričom ale dnes nemajú problém intelektuáli z televíznych obrazoviek na nás vypľuť hlášky typu, že neviem si ani vypálenú žiarovku sám vymeniť. Títo často samozvaní intelektuáli sa ale postupom času stanú zrkadlom celého slovenského národa. Zakrpatievame, rastieme do zeme a ani si to neuvedomujeme. Však do tých plechových montovní inteligentných, vzdelaných, samostatne sa rozhodujúcich, zodpovedných a slobodných ľudí nepotrebujeme. Naopak, stávajú sa z nás nesamostatní, v mnohých prípadoch nezodpovední, nesolidárni, nespolupatriční, teda v konečnom dôsledku NESLOBODNÍ občania, ktorí sa ku tomu všetkému ani neodvážia vysloviť svoj vlastný názor.
Sloboda znamená možnosť voľby, ak nemáte možnosť voľby, tak to sa všeobecne nazýva OSUD.
este k tomu rakusku. to som spomenul ...
ani v cine nemaju mobil, ani v cine ...
komu v tých dňoch nedovolili prehovoriť,... ...
teba urcite neprehovarali stbaci v ...
taki ako ty smeruju cely tento svet ...
Celá debata | RSS tejto debaty