Ňehaňťe ľud muoj, že ľud je mladí,
Klebetárskí posmjevači!
Predkovjá jeho boli lampadi,
Vaší boli podpaľači!
Keď predkóv ňemau, — a či jích ňemau
Čo žjárili dobou zlatou?
Čobis sa mu ti zato posmjévau?
Má potomkóv a má bratóv.

Ňehaňťe ľud muoj! že ňemá ďejóv,
Slávi svojéj minuléj sklad! —
On ešťe peknou kvitňe naďejou,
Budúcnosť má jeho poklad!
Počuješ bájnjé hlasi povesťí?
Hovorjá tjé keď čas čuší,
Zázrační z ních svet on má vivjésťi,
Budúcí svet v ňích on tuší.

Ňehaňťe ľud muoj, slepí sudcovja!
Že ľud muoj je len ľud sprostí! —
Či sa nje múdrí jeho zradcovjá,
Dľa smislu vašéj múdrosťi?
Počuješ? Spjévá slovenskuo pole,
Spjévanki zroďjá Homérov;
Len ľúbosť čistú spjevajú Hole,
No, budú aj bohaťjeróv! —

Ňehaňťe ľud muoj, ústa nečistje!
Že odhodok on je hlúpí!
Múdrosťou jeho vikúpení sťe,
A ešťe vás raz vikúpí! —
Či ňepočuješ slová rozumu
Čo ďen po dňi opakuje?
Večnjé pravdi sa nosjá v tom šumu,
Tam ľud vedu si hotuje.

Ňehaňťe ľud muoj! že je len malí,
Že ňevládňe celím svetom!
Kďe cent ťelesní k zemi ňevalí,
Tam duch vzljetňe ľahším letom;
Na hellenskí-že ľud si spomňiťe,
Duch si svet vlastňí utvorí;
Či dušičku v žaluďe viďíťe? —
Ňje! — no, vidzťe dubísk hori! —

Ňehaňťe ľud muoj! že je chudobní,
Že kraj bjední, smeťisko, má!
To je blud! — má svet sebe podobní;
Má hori, rjeki, zlato má. —
A keď bi ňemau? — ale má hlavi,
Má obchodu silní zárod!
Alebo či sa črjedi a bravi
A koňjarňe, komus národ? —

Ňehaňťe ľud muoj! že je ľud ťichí,
Že rád trpí, že je slabí! —
Pravda, surovéj on ňemá píchi,
Ňje je v zápasoch pochabí:
Vi to ňevjeťe, že duch národóv
Práve takú prírodu má, —
Keď má zahrmeť činnou slobodou,
Najprú ťicho mislí, dumá. —