!!!Autor tohto článku je Daniel Krajcer starší, otec budúceho ministra kultúry (z prvého manželstva). Teda nejde o premenu, len o dve predsa len názorovo odlišné osoby.!!!

Teodor aj touto cestou sa Vám chcem ešte raz poďakovať za túto informáciu a zároveň sa ospravedlňujem všetkým, ktorých som mohol uviesť v omyl.

Krátko po vyhlásení výsledkov (vtedy ešte iba volebných odhadov spracovaných na základe informácií od voličov vychádzajúcich z volebných miestností, ktoré sa ukázali najmä u agentúry MVK ako veľmi presné) sa lámanou slovenčinou ozval v elektronických masmédiách veľvyslanec USA na Slovensku Ronald Weiser (mimochodom, zdá sa, že je na cudzie reči tvrdý ako „stollwerk“, t. j. cukrík, ktorý sa tradične vyrábal v Bratislave). Výsledky volieb považoval za „kóšer“ a za vyhovujúce strategickým zámerom USA so SR. Volebné výsledky na Slovensku totiž otvorili cestu k vláde SDKÚ, SMK a KDH, ktoré sa hrmotne označujú za pravicové strany a ktoré v končiacom sa volebnom období všemožne vychádzali v ústrety ekonomickým a politickým záujmom a požiadavkám USA, a sú preto preverené i osvedčené, ako aj strane ANO, ktorej líder Rusko je spolumajiteľom bulvárnej televíznej stanice Markíza – vybudovanej za peniaze Američana maďarského pôvodu, bývalého veľvyslanca USA v Rakúsku a podnikateľa s pochybnou povesťou Laudera.

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky konané v dňoch 20. 9. 2002 a 21. 9. 2002 priniesli tieto výsledky:

Strana ANO sa prezentuje ako liberálna strana. Kým SDKÚ, KDH a SMK sú preverené a osvedčené na základe minulej činnosti, Rusko, a tým aj strana ANO, ktorú financuje, je ekonomicky ovládaná americkým kapitálom, čo zrejme predstavuje plnohodnotnú náhradu preverenia a osvedčenia. Vrchovato sa tak naplnili pretencie, nádeje a sny predstaviteľov týchto strán po moci. Pretože spolu disponujú 78-timi mandátmi, môžu sa zaobísť aj bez Róberta Fica, ktorý je síce tiež „kóšer“, lebo v minulosti sa pravidelne stretával s jeho excelenciou veľvyslancom USA (Mečiar napríklad neprejavil túžbu stretnúť sa s jeho excelenciou), ba povinne túto krajinu aj navštívil (Mečiar ju navštívil tiež, ale povedali mu tam nie, a keď sa to po návrate na Slovensko usiloval „zašvindľovať „, príslušní americkí činitelia viackrát jeho interpretácie dôrazne a bez obalu – po americky – dementovali).
Predstavitelia väčšiny nových a staronových parlamentných strán sa na verejnosti rozplývajú prejavmi spokojnosti nad dosiahnutými volebnými výsledkami, hoci iba nedávno prezentovali oveľa vyššie ciele a napínali svaly, ako ich naplnia. Porazené víťazné HZDS sa tvári ako víťaz volieb, hoci napriek tomu, že získalo najviac hlasov, disponuje nulovým koaličným potenciálom, a určite nebude súčasťou vládnucej koalície, čo mu ostatné strany okrem komunistov dávali a dávajú opakovane a explicitne na vedomie. „Spokojný“ je aj predseda SMER-u Fico, hoci po Slovensku ešte stále visia billboardy s textom „Poďte voliť Róberta Fica za predsedu vlády“. Kdeže lanské snehy sú?
Zdá sa, že SMER bude v nastávajúcich koaličných rokovaniach medzi SDKÚ, SMK, KDH a ANO plniť iba úlohu strašiaka, prípadne palice, ktorou si budú lídri týchto strán medzi sebou vymáhať ústupky a koncesie. Aj líder KDH, suchý a necharizmatický „mladý starec“ Pavol Hrušovský kladne ocenil volebné výsledky svojho hnutia, hoci len prednedávnom sa pasoval za lídra pravicovej koalície a sníval sny o oveľa lepších volebných výsledkoch, ako je jeho skutočných 8,3 %. I megalomanský, domovnícky pôsobiaci šéf ANO Rusko, ktorý je „terazky“ napriek svojej zväzáckej minulosti liberálom, hoci len pred pár mesiacmi razantne vyhlasoval, že politici zodpovední za súčasnú mizériu Slovenska, t. j. Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, nemôžu byť v žiadnom prípade členmi slovenskej vlády, teraz, po voľbách otočil a tvrdí, že voliči rozhodli, a on predsa nemôže trvať na svojom predchádzajúcom verejne prezentovanom stanovisku a diktovať SDKÚ, koho nominuje na post predsedu vlády. Svätá prostota…
Čo čaká Slovensko za vlády pripravovanej pravicovej koalície? Pre väčšinu obyvateľov budúcnosť bude znamenať Churchillov pot a slzy. Väčšina rodinného striebra je predaná do zahraničia (nedá sa vždy dokonca hovoriť ani o privatizácii, lebo napríklad Slovenské telekomunikácie boli predané nemeckému štátnemu podniku Deutsche Telekom), a napriek tomu, že vláda utŕžila za predaje okolo 300 miliárd Sk, neboli založené nijaké významné rozvojové impulzy. Enormne však vzrástol zahraničný dlh SR, ako aj deficity v zdravotníctve a školstve. Slovensko bolo dotlačené prijať pôžičky MMF na údajnú stabilizáciu meny, vehementne presadzovanú určitými kruhmi a denníkom SME, ktorý argumentoval, ako to prospeje Slovensku, keď si už žiadna vláda, ak sa dostane pod kuratelu Medzinárodného menového fondu, nebude môcť v budúcnosti dovoliť „rozšafne“ investovať do rozvojových impulzov. MMF bude stále tlačiť na znižovanie výdavkov na sociálnu sféru, zdravotníctvo a školstvo, ktorých úroveň poklesne, a špirála sa roztočí. Zahraniční vlastníci si začnú tvrdo vyberať svoje výnosy z podnikov, ktoré skúpili, a tieto výnosy budú transferovať do zahraničia. V rámci racionalizácie sa budú odbúravať pracovné miesta, najmä tie kvalifikované, riadiace a lepšie platené. Dôjde k zdražovaniu plynu a elektrickej energie…
Slovenskí bedári si napriek tomu zvolili pravicu. Priveľa volieb ani nemali, lebo strana, ktorá by na Slovensku kvalifikovane a dôsledne bránila a presadzovala záujmy a potreby zamestnancov, t. j. ľudí predávajúcich svoju pracovnú silu, ktorí tvoria väčšinu obyvateľov, teda strana sociálno-demokratického, alebo kresťansko-sociálneho typu na Slovensku v súčasnosti jednoducho neexistuje.

Bedári na Slovensku si zvolili pravicu