Vládne peniaze idú všade a nikde.

Najväčší problém súčasnosti je ten, že ekonómovia spravili ekonómiu príliš komplikovanou. Bežný človek nemá chuť bojovať proti abstrakciám a matematickým modelom a tak rezignuje a bude veriť, že ľudia, ktorí ekonomiku riadia, rozumejú veciam a spoľahne sa na ich odbornosť.

Autor: Ronald Ižip 7. 4. 2010 (Autorkou eseje je Ayn Rand)

Autor: Kristián Javůrek 10. 4. 2010

Takže Ayn Rand vs. Kristián Javůrek

Avšak súčasná kríza je tým najlepším dôkazom toho, že nielenže veľká časť mienkotvorných ekonómov si zamenila príčinu s následkom, ale politicko-ekonomické motívy tlačia ekonomiku a tak aj ekonomickú vedu do záhuby.

Nastal preto čas vrátiť sa späť do reality. Stačí sa dostať späť k základom našej existencie a spojiť si nutné ekonomické procesy do kopy. Nájdeme tak logický a jasný obraz toho, o čom ekonomika je a kam by mala smerovať. Jeden z najkomplexnejších a najucelenejších obrazov reality nám ponúka Ayn Rand vo svojom životnom diele. Dovoľte mi vybrať úryvok z jej eseje „Egalitarianism and Inflation“. Myslím, že nasledujúcich pár strán nám povie o ekonomike viac ako životné dielo väčšiny nositeľov Nobelovej ceny za ekonómiu.

Inflácia

Spravodlivosť vo svete existuje, či sa ľudia rozhodnú ju praktizovať alebo nie. Schopní ľudia budú pomstení. Pomstiteľom bude realita. Jej zbraň je pomalá, tichá a neviditeľná; ľudia ju vnímajú iba v následkoch – ako vyplienené ruiny a nárek agónie, ktorú v sebe zanechali. Názov tejto zbrane je inflácia.

Inflácia je ľuďmi vyrobený bič, umožnený tým, že väčšina ľudí mu nerozumie. Je to zločin vykonaný na tak obrovskej úrovni, že jeho veľkosť je jeho ochranou: ľudia kapitulujú pod veľkosťou a zdanlivou komplexnosťou tohto zločinu, čo mu umožňuje vykonávať ho otvorene a na verejnosti. Po stáročia bola inflácia zdrojom skazy jednej krajiny po druhej, no človek sa nenaučil nič.

Potvrdzujem autorove slová a dávam do pozornosti môj článok na túto tému: Pojednanie o zlodejine

Ako funguje ekonomika

Začnime od začiatku. Uvedomme si fakt, že ako ľudské bytosti sme nútení jesť aspoň raz denne. Nie je problém ísť do obchodu a kúpiť si jedlo, ale pozrime sa na to, čo jesť znamená v prírode, keď je človek sám v divočine. Hlad ako ultimát prírody si vyžaduje naše konanie každý deň. Avšak uspokojenie tejto požiadavky neprichádza okamžite: jej uspokojenie si vyžaduje čas a nástroje. Lov a výroba nástrojov si vyžaduje čas. Okrem toho máme aj ostatné potreby ako šatstvo a ubytovanie. Potrebujeme prístrešok a jeho vybudovanie si vyžaduje čas a potravu na to, aby nás počas stavania uživila. Uspokojenie našich každodenných potrieb si vyžaduje náš celý čas. Uvedomme si, že čas je cenou za naše prežitie a musí byť vyplatený dopredu.

Zmenilo by sa niečo, keby nás bolo 10 miesto jedného? Sto alebo tisíc? Stotisíc? Nenechajme sa zmiasť číslami: v ohľade na podstatu, fakty ostanú neochvejne rovnaké. Veľké množstvá ľudí môžu umožniť nejakým jedincom zotročiť iných a žiť bez práce, avšak pokiaľ dostatočné množstvo ľudí neloví, všetci nakoniec zahynú.

Táto vec sa stane oveľa jasnejšou, keď objavíme poľnohospodárstvo. Môžeme prežiť bezpečnejšie a pohodlnejšie sadením rastlín a zbieraním úrody o niekoľko mesiacov neskôr. Avšak iba za podmienky dodržania dvoch zásad: že máme dostatok potravy do ďalšej žatvy a hlavne, že ušetríme dostatok semien na zasadenie ďalšej úrody. Môže nám dôjsť potrava a môžeme byť polomŕtvi hladom, avšak pod trestom smrti sa nemôžeme dotknúť svojej zásoby semien. Ináč je po nás.

Poľnohospodárstvo je prvý krok k civilizácií, pretože si vyžaduje dôležitý posun v ľudskom myslení, ktoré nedokázala spoločnosť založená na love pochopiť – koncept času a úspor. Toto nie je pravda. Pôvodní obyvatelia Ameriky odnepamäti sušili mäso z ulovenej zvery, zakopávali takto získanú potravu do vopred pripravených jám, prípadne mäso a iné potraviny vešali na stromy. Ako náhle sme pochopili toto, tak sme pochopili tri základné podmienky ľudského prežitia: čas – úspory – produkciu.   Pochopili sme, že produkcia nie je vecou obmedzenia sa na momentálnu chvíľu, ale kontinuálnym procesom, ktorý je kŕmený predchádzajúcou produkciou. Koncept „zásob semien“ spája tieto tri základné podmienky a neplatí iba pre poľnohospodárstvo, ale pre všetky tvorivé aktivity. Všetko nad spôsob života z ruky do úst si vyžaduje úspory. Úspory kupujú čas.

Ak žijeme na sebestačnej farme, tak si šetríme zrno. Potrebujeme zrno ušetriť počas dobrých rokov na prežitie počas zlých rokov. Potrebujeme zásoby zrna na rozšírenie nášho poľa. Čím máme väčšie zásoby potravín, tým viac času máme na údržbu a investície: na ošatenie, príbytok, studňu, dobytok a náradie ako pluh. Spravili sme gigantický krok dopredu, odkedy sme objavili, že môžeme obchodovať s ostatnými farmármi, čo umožnilo objaviť civilizáciu: deľbu práce. Ak je nás viacero a každý sa špecializuje na produkciu určitého tovaru potrebného všetkými, potom sa staneme expertmi a tým pádom produktívnejšími. Za náš čas si toho môžeme kúpiť viac.

Na farme úspory predstavovali predovšetkým zásoby zrna a potravín, avšak obe sa rýchlo kazia a nemôžu byť držané veľmi dlho. Musíme preto jesť, čo sa kazí a tak je naša úspora času limitovaná. Avšak pomocou výmeny bol náš horizont potlačený oveľa ďalej. Nemusíme plniť naše zásoby, ale môžeme ich zobchodovať za komodity, ktoré vydržia dlhšie a ktoré si v prípade potreby môžeme vymeniť za peniaze. Ale aké komodity? Prichádzame k ďalšiemu gigantickému objavu – nástroju výmeny – peniazom.

Peniaze sú nástrojom ľudí, ktorí dosiahli vysokú úroveň produktivity a dlhodobú kontrolu nad svojimi životmi. Peniaze nie sú iba nástrojom výmeny: oveľa dôležitejšie – peniaze sú nástrojom úspor, ktorý umožňuje odloženú spotrebu a kupuje čas pre ďalšiu produkciu. Aby sa splnila táto požiadavka, tak peniaze musia byť komodita, ktorá je nezničiteľná, vzácna, homogénna, ľahko uskladniteľná, nepodlieha prílišným zmenám ceny a vždy je po nej dopyt. Toto nás vedie k rozhodnutiu prijať zlato ako peniaze. Zlato je reálna hodnota sama o sebe a znak vyprodukovaného bohatstva. Keď prijmeme zlatú mincu ako platbu za náš tovar, tak je to v podstate jednoduchá zmena. Keď si uskladníme úspory vo forme zlatých mincí, tak mince reprezentujú tovary, ktoré sme vyprodukovali a ktoré predtým nakúpili čas pre ostatných producentov, ktorí budú pokračovať v produkcií, pretože si môžeme naše mince zmeniť za tovary, kedykoľvek ich budeme potrebovať.

Autor sa nechal príliš uniesť zlatom. Pripisuje mu hodnotu, ktorá nie je reálna (sám to nepriamo potvrdzuje na konci tohto článku), zamieňa cenu s hodnotou, zlato možno nie je možné zničiť, ale perfektne sa „mieša“ napríklad s volfrámom. Opäť sa vrátim k pôvodným obyvateľom Ameriky, ktorí po príchode bielych „objaviteľov“ tohto kontinentu zo Španielska zo seba strhávali zlaté šperky a ozdoby a následne ich vymieňali za „bezcenné“ ligotajúce sa a odraz vyvolávajúce predmety. Zlato sa aj zle skladuje. Doma ho mať nemôžete, lebo sa veľmi ľahko môžete stať terčom niekoho, kto podľa Mikuláša Dzurindu pracuje iba v noci, alebo niekoho, kto si Vaše zlato cení v tej chvíli asi viac ako Vy. Po zlate nie je ani veľký dopyt. Je prakticky nevyužiteľné. Kupujú ho iba ľudia posadnutí Bohom menom Mamon. Dopyt po zlate stúpa v čase Flight into goods or real values, po slovensky Útek k statkom alebo reálnym hodnotám. K tomu dochádza práve v časoch krízy, keď sa mamonári boja o to, že nasledujúca inflácia by im niečo zožrala z ich prv nadobudnutého majetku. Útek k statkom alebo reálnym hodnotám je známy aj ako záverečná fáza boomu a predstavuje úplné zrútenie menového systému.

Papierové peniaze

Teraz si predstavme, že čo by sa stalo komunite 100 ťažko pracujúcich bohatých a dopredu hľadiacich ľudí, keby jeden človek mohol na trhu nakupovať nie na základe zlata, ale na základe papierových peňazí – to znamená, keby nám neplatil na základe skutočnej komodity, na základe tovarov, ktoré vyprodukoval, ale iba na základe sľubu na jeho budúcu produkciu. Tento človek berie naše tovary, avšak nepoužíva ich na produkciu; vôbec nevyrába, iba ich konzumuje. Následne platí vyššie ceny za naše tovary, opäť iba v zmenkách a uisťuje nás, že je náš najlepší zákazník, ktorý rozširuje náš trh.

Toto platí zrovna tak aj na peniaze zo zlata, aj na peniaze z diamantov by to platilo a s prepáčením za výraz aj na peniaze z okakaných rúk, ktoré Vám zostanú po prebalení Vášho nemluvňaťa.

Potom jedného dňa mladý farmár, ktorý utrpel záplavu, chce od nás kúpiť zrno, avšak cena išla hore a my sme ho predali a nemáme dosť veľké zásoby; farmár tak skrachuje. Potom mliekar, ktorému dlžil peniaze zvýši cenu mlieka, aby pokryl svoju stratu  –  a potom traktorista, ktorý kupuje mlieko, sa vzdá nákupu vajíčok, ktoré vždy kupoval – a farmár bude musieť zabiť nejaké zo sliepok, ktoré už nemôže živiť  – ďalší farmár si nebude môcť dovoliť vyššiu cenu ďateliny a zruší objednávku kováčovi – a my si chceme kúpiť nový pluh, avšak nemáme od koho, lebo kováč zbankrotoval. Potom všetci prídeme so zmenkami za „najlepším zákazníkom“ a zistíme, že to boli zmenky nie na jeho budúcu produkciu, ale na našu vlastnú. Ostane nám pôda, naše štruktúry, avšak neostane žiadna potrava, aby sme prežili budúcu zimu a zasadili úrodu na ďalší rok.

Zmení sa niečo, keby sa komunita skladala z tisícov farmárov? Zo státisícov? Z miliónov? Je jedno ako široko sa šíri pohroma, aká je rozmanitosť tovarov a komplexnosť obchodných dohôd, toto je skutočná príčina, forma a následok inflácie.

Mierne zavádzajúce. Tí, ktorí si prečítali, prípadne prečítajú aj môj článok na ktorý odkazujem vyššie (Pojednanie o zlodejine), určite pochopia na čo narážam. Môže sa udiať akákoľvek katastrofa, či už prírodná, alebo umelá a k rastu cien dôjde aj vtedy, keď sa výška peňažnej zásoby nezmení. Peniaze majú tú vlastnosť, že môžu byť vydané povedzme v roku 1 500 a ak sú ešte dnes v platnosti tak musia byť neustále znova a znova kryté novou produkciou, našou prácou a produktmi ňou vytvorenými.

Predstavte si takú výrobu (nemám v úmysle písať o pracovnom postupe ako upiecť tento produkt najvzácnejší) a spotrebu chleba. Jeho cena sa dnes u nás pohybuje niečo nad 1€. Cena tohto chleba sa skladá z pevných nákladov, z pohyblivých nákladov a zo zisku. Prídete do pekárne a jeden chlieb si kúpite. V ten deň ho s rodinkou aj skonzumujete. Chlieb už vo svojej podstate zmizol z povrchu zemského, ale to 1€ a pár centov nie, tieto peniaze sú tu stále. Na druhý deň idete do práce, aby Ste sebe a rodine zabezpečili chlieb aj v nasledovný deň. Vy tie peniaze získate, ale čo sa nestalo? Vyhorela Vaša obľúbená pekáreň. Už nemá kto pre Vás upiecť ten jeden peceň chleba, už to Vaše 1€ a pár centov nie je krytých ďalším, novým chlebom a darmo je to Vaše €, kryté vašou prácou… Konkurencia nespí, využíva ponúknutú možnosť, a pre rastúci dopyt po chlebe vo svojej pekárni adekvátne zvýši cenu. Pre Vás je smutné aj to, že do Vašej obľúbenej pekárne Ste sa prešli pešo, čiže zadarmo a do novej pekárne to je ďaleko, nestačí ani polhodinový lístok na MHD. Chlieb sa Vám predražuje a Vy zisťujete, že musíte na jeho novú cenu robiť dlhšie…Lavína sa dala do pohybu.

Existuje iba jedna inštitúcia, ktorá si môže osobovať právo obchodovať na základe nekrytých šekov – vláda. A je to jediná inštitúcia, ktorá môže dať do zástavy našu budúcnosť bez našej znalosti alebo súhlasu: vládne cenné papiere a papierové peniaze sú budúcimi daňovými príjmami, t.j. našou budúcou produkciou.

Na tomto mieste sa miesto mojich slov viac hodia pamätné slová Thomasa A. Edisona. Kto chce pochopí a kto nie, je to iba jeho škoda.

„Ak Národ môže vydať dolárový dlhopis, môže vydať dolárovú bankovku. Element, ktorý činí dlhopis dobrým, činí dobrým aj bankovku. Rozdiel medzi dlhopisom a bankovkou je ten, že dlhopis umožňuje brokerovi získať dvojnásobné množstvo hodnoty dlhopisu a ďalších 20%, kým mena, spravodlivý druh poskytovaný Ústavou, neplatí nikomu, len tým, ktorí prispievajú nejakým užitočným spôsobom. Je absurdné tvrdiť, že naša krajina môže vydávať dlhopisy a nemôže vydávať menu. Oba sú prísľuby platby, no jedno vykrmuje požičiavateľa peňazí a druhé pomáha Ľudu. Ak mena vydávaná Ľudom nie je dobrá, potom dlhopisy nie sú taktiež dobré. Je to hrozná situácia, keď sa Vláda, aby zabezpečila národné bohatstvo, musí zadlžiť a podriadiť sa ničivým úrokovým požiadavkám z rúk mužov, ktorí kontrolujú fiktívnu hodnotu zlata.“

Spotreba verzus produkcia

Ekonómovia sa v súčasnosti dopúšťajú obrovského omylu – zo svojich úvah vypustili kontext. Pri pohľade na malého obchodníka v malom meste si myslia, že jeho jediným problémom je nedostatok dopytu. Myslia si, že tovary tu sú a vždy budú. Preto usudzujú, že spotrebiteľ, nie producent je motorom ekonomiky. Spotrebiteľ ako spotrebiteľ však nie je nikoho trhom; spotrebitelia sú pre ekonomiku irelevantní. Príroda nedáva nikomu vrodený titul „spotrebiteľa“, je to titul, ktorý musí byť zarobený – produkciou. Iba producenti vytvárajú trh – iba ľudia, ktorí obchodujú produkt alebo službu za produkt alebo službu. V roli producenta vytvárajú ponuku a v roli spotrebiteľa vytvárajú dopyt. Zákon ponuky a dopytu má nevyslovenú podmienku – že v oboch prípadoch sa jedná o tých istých ľudí.

Jedna z veľkých chýb, ale nie najväčšia, tá ešte iba príde. Čiastočne to „žehlí“ poslednými dvoma vetami, ale to je málo. Jasno by v tom mal, ak by čítal Adama Smitha, citujem:

„Čo je zakúpené peniazmi alebo tovarom, je rovnako tak kúpené prácou, ako by sme to sami vlastnými rukami vyrobili… Nie teda zlatom alebo striebrom, ale prácou je vykupované bohatstvo sveta.“

Nechce sa mi to dopodrobna rozvádzať. Autor si neuvedomuje, že producent môže vyrábať produkty, ktorých nie je spotrebiteľom, ani On, ani nikto z členov jeho rodiny. Producent je výrobcom prezervatívov, je ženatý, je verný svojej žene, má maloleté deti a žena berie antikoncepciu. Gumy vyrába, ale nespotrebováva.

Autor má aj veľmi skreslené predstavy o tom, čo to vlastne ten trh je, ako do neho v súčasnosti, v čase krízy všetci mainstreamoví a pravicovo orientovaní „ekonómovia“ vkladajú nádeje na skoršie uzdravenie ekonomiky.

Trh je konanie dvoch proti sebe stojacich ľudí, prípadne skupiny ľudí, ktorých konanie je ohraničené časom a miestom (priestorom)! My dvaja, Ty a Ja, teraz, alebo zajtra, o mesiac, o rok, o dva, tu alebo tam. Možno sa dohodneme a možno nie. Ty ponúkaš čo chcem. Ja mám možno to čo chceš Ty. Zákon ponuky a dopytu je proste a jednoducho o medziľudských vzťahoch a to aj v prípade, že sa nepoznáme, že sme sa nikdy nevideli, nepočuli. Obe strany sú dôležité. Ak sa vyskytne problém na jednej strane, automaticky ho pociťuje aj strana druhá. Kedy si to ľudia konečne uvedomia???

Úspešný producent môže podporovať mnoho ľudí, napríklad svoju rodinu tým, že im deleguje svoju silu spotrebiteľa. Avšak koľko neproduktívnych ľudí môže podporovať? Ak je ich počet nelimitovaný a dopyt sa stane väčším ako ponuka, tak je nutné použiť svoju „zásobu semien“. Toto sa deje práve teraz. Ak rozumieme funkcií „zásoby semien“ na primitívnej farme, tak použime tento princíp aj na komplexnú priemyselnú ekonomiku.

Blíži sa časť, kde dokážeme nad veškerú pochybnosť, že autor nemá jasno vo funkcii „zásoby semien“.

Povaha bohatstva

Bohatstvo reprezentuje tovary, ktoré boli vyrobené, avšak neboli spotrebované. Čo by robil človek s bohatstvom v prípade priamej výmeny? Povedzme, že úspešný výrobca obuvi chce zvýšiť svoju produkciu. Jeho bohatstvo spočíva v topánkach; vymieňa topánky za tovary, ktoré potrebuje ako spotrebiteľ, ale ušetrí veľký počet topánok a vymení ich za stavebný materiál, nástroje a pracovnú silu na stavbu novej továrne. Peniaze túto transakcie umožňujú, avšak nemenia jej povahu. Všetky tovary, ktoré potrebuje už musia existovať a musia byť k dispozícií pre obchodovanie. Tak ako aj jeho platba musí už existovať vo forme fyzického tovaru – topánok.

Ak človek nespotrebuje svoje tovary, ale uchová ich pre budúcnosť, a je jedno či pre zvýšenie svojej produkcie alebo života z úspor – v každom prípade počíta s faktom, že bude schopný vymeniť svoje peniaze za veci, ktoré potrebuje a kedy potrebuje. To znamená, že ráta s kontinuálnym procesom produkcie, čo si vyžaduje neprerušený tok uchovaných  tovarov na podporu ďalšej a ďalšej produkcie. Tento tok sa nazýva investičným kapitálom. Keď bohatý človek požičia peniaze ostatným, potom to čo im požičiava, sú tovary, ktoré nespotreboval.

Do tejto chvíle to je správne. Autor ale zabudol uviesť, že úspory, ktoré ten fantastický producent nespotreboval sa nazývajú slovom, krátkym slovom na štyri písmená: ZISK. Z jeho primitívnej farmy (pozor, On ju tak nazval), kde si zo svojej zásoby semien ukladal úspory je to tiež jasné. Príroda oplýva jedným výnimočným darom, schopnosťou reprodukovať v násobkoch. Vy vysadíte jedno semienko pšenice, ale koncom leta máte z neho celý klas s takmer dvoma desiatkami semienok pšenice. O malú chvíľu budete čítať o úroku. Úrok túto schopnosť nemá!!!

Toto je zmysel investovania. Je to spôsob ako začať podnikať v prípade, keď potrebujeme zaplatiť svojim časom dopredu. Úspešný človek požičia svoje tovary začínajúcemu  producentovi výmenou za úrok. Úrok je rizikom, ktoré znáša: príroda negarantuje úspech. Ak biznis skrachuje, tak tovary neboli spotrebované produktívne a investor stráca svoje peniaze. V prípade, že biznis profituje, tak producent platí úrok z nových tovarov, ktoré mu investície umožnili.

Autor si uvedomuje, že opodstatnenie úroku v ekonomike dávno zaniklo. Preto kladie dôraz na riziko. Toto by mu vysvetlil Tomáš Baťa, ale pravdepodobne by iba plytval slovami. Skúste sa zamyslieť nad nasledovnými pár riadkami. Ja tvrdím, že úrok riziko zvyšuje. Predstavte si takú hypotéku. Váš nový domov stojí 30 000€. Banka chce naspäť ale do 20-tich rokov 60 000€. Výška mesačnej splátky je teda 250€. Ak by Ste ale úrok neplatili, tak pri tejto výške mesačných splátok by Ste úver splatili za 10 rokov a nie za 20! Prípadne, ak by Ste sa rozhodli predsa len pre tých 20 rokov, tak výška Vašej mesačnej splátky by bola iba 125€!

Ďalej, autor vyššie tvrdí, citujem: „V prípade, že biznis profituje, tak (nový) producent platí úrok z nových tovarov, ktoré mu investície umožnili.“ Prečo nenazývame veci pravými pojmami? Tento nový producent platí formou úroku podiel zo svojich úspor, zo svojho zisku! Takto núti starý producent toho nového k tomu, aby pracoval viac resp. efektívnejšie a ak sa mu náhodou nedarí tak zvýši ceny, aby mal aspoň na chleba a na úroky. Takto to ale v prírode nefunguje a v poľnohospodárstve na primitívnej farme, už vôbec nie. Pôvod slova úrok treba hľadať v latinskom intereo. V doslovnom preklade do slovenčiny to znamená „MÁ BYŤ STRATENÉ, POVEDIE K STRATE“!

Uvedomme si predovšetkým, že tento proces platí iba pre financovanie výroby, nie spotreby – a  spočíva na úsudku investora ohľadom produktívnej schopnosti človeka, nie na jeho pocitoch alebo snoch. Takýto je význam slova úver. Úver znamená peniaze, nespotrebované tovary, ktoré požičal jeden producent ďalšiemu a ktoré budú splatené z budúcej produkcie. Úver nie je čarovný kúsok papiera, ktorý zamieňa následok a príčinu a mení spotrebu na produkciu.

Tu si treba uvedomiť niečo iné ako tvrdí autor. Treba si uvedomiť, že spotrebiteľ je iniciátorom ďalšej NOVEJ produkcie. Aby som to priblížil. Staviate ten svoj nový dom. Peniaze máte z hypotekárneho úveru. Podľa autora článku Ste spotrebiteľ a banka, ktorá Vám úver poskytla je investor. Zakúpite stavebný materiál, ale tento istý materiál už výrobca nikomu inému predať nemôže, lebo ho predal Vám. Za inkasované peniaze vyrobí nový stavebný materiál pre ďalšieho zákazníka. Dalo by sa povedať, že kruh sa uzatvára, ale nemôžeme to povedať. Je to nekončiaci cyklus, kde sa obe strany môžu mať zle alebo dobre. Iná možnosť tu nie je!

Spotreba je finálnym, nie skutočným následkom produkcie. Skutočná príčina sú úspory, ktoré reprezentujú opak spotreby – nespotrebované tovary.

Zopakujem to, tu žiadne finále nie je. Nikdy cez žiadnu cieľovú čiaru nikto neprejde, nikto nikomu nezamáva šachovnicovým „praporkem“.

Robotník, ktorý produkuje tak málo, že spotrebuje všetko, čo zarobí, nepridáva nič k budúcej produkcií.

Niekto nám tu zabudol na odvedené dane! No a tomuto sa na Slovensku hovorí: „Od výplaty k výplate.“

Naopak, všetci, ktorí majú aspoň malé úspory financujú budúcnosť.

Začína to byť divočina, reagovať pomaly na každú vetu. Autor nemá poňatia o tom, že čo to vlastne je, tá skutočná príčina, ktorá ľuďom poskytuje možnosť pozrieť sa na to ako vyzerá zajtrajšok. Nie sú to peniaze, je to práca a ľudia ktorí ju vykonávajú a produkujú reálne hodnoty. Je zaujímavé, že autorovi to dochádza iba vtedy, keď kritizuje vládu. Môžete si to všimnúť aj sami trochu nižšie.

Človek, ktorý spotrebováva bez produkcie je parazit, a je jedno či je poberateľom sociálnych dávok alebo bohatý playboy.

Obrovským problémom súčasnosti je, že ľudia stratili poňatie o tom, že peniaze znamenajú existujúce, ale nespotrebované tovary.

Peniaze neznamenajú iba nespotrebované tovary, ale to Vám snáď došlo aj z mojich predošlých slov a pár poznámok.

Vláda

Vláda nie je produktívna firma. Neprodukuje nič. Avšak má legitímne funkcie ako polícia, armáda a súdnictvo, ktoré sú potrebné produktívnym sektorom. Ako náhle vláda vystúpi nad tieto funkcie, tak sa stane záhubou ekonomiky.

Bankári neprodukujú zrovna tak zhola nič, ale ich autor nekritizuje. Nepríde Vám to ani trocha divné? Ani jedna ekonomická škola a nimi zastúpených mysliteľov od Marxa cez Misesa až po Friedmana nekritizuje banky okrem tých centrálnych a bankárov. Za svetlé výnimky a ich svetlé chvíľky, ktorými sa prezentuje aj autor (občas) môžeme považovať z tých známejších Keynesa, prípadne Irvinga Fishera. A, že bankári predstavujú v tak v spoločnosti ako aj v ekonomike jeden veľký rakovinový nádor s absolútnou mocou, tak o tom sa rozpisovať ani nebudem.

Vláda nemá iný zdroj príjmov ako dane platené producentmi. Na oslobodenie sa od limitov reality, vláda začína hru s úverom v takom objeme, o ktorom by mohli producenti iba snívať. Požičia si peniaze od nás dnes a spláca ich peniazmi, ktoré si od nás požičia zajtra. Toto je zmysel deficitného financovania.

Vláda si nepožičiava od vlastných občanov. Vláda si požičiava od bánk, bankárov a na nich prisaté obrovské korporácie – od novodobej šľachty. Od nás by iba chceli, aby sme tieto dlhy zaplatili. To je tá pointa, toto je zmysel deficitného financovania.

Je to umožnené tým, že vláda prestrihla spojenie medzi peniazmi a tovarom.  Vydáva papierové peniaze, ktoré sú nárokom na akékoľvek tovary. Tieto peniaze nie sú kryté zlatom, nie sú kryté ničím. Papierové peniaze sú zmenky vydané pre nás výmenou za naše tovary, ktoré budú splatené našou budúcou produkciou.

Nebudú splatené! Systém Frakčného Rezervného Bankovníctva v spojení s úrokom neumožňuje splatenie takto vytvorených dlhov! Aj na Slovensku náš hrubý verejný dlh klesol za vlády Mikuláša Dzurindu, lenže ľuďom nikto nepovedal, že to bolo za peniaze z predaných strategických podnikov, prípadne zo zvýšenia daní (rovná daň + spotrebné dane). Ak sa tieto možnosti vyčerpajú (nemôžete donekonečna predávať, ak už nič nevlastníte a ani dane ľuďom nie je možné zvyšovať od nevidím do nevidím) nasleduje krach!

Kam idú tieto peniaze? Všade a nikde. V prvom rade na vytvorenie systému podporovanej spotreby, ľudí ktorí spotrebovávajú bez toho, aby tvorili – konečná pre zmenšujúcu sa spotrebu. Potom sú tu nátlakové skupiny a byrokrati, ktorí majú právo ekonomiku regulovať. Produkovať sa tak stáva čoraz ťažšie. Nakoniec sa vláda bude snažiť zachrániť jeden kolabujúci podnik za druhým a svoje dlhy bude zvyšovať, hromadiť a dávať do zástavy budúcnosť a jej budúcnosť.

Škoda plytvať slovami. Kto môj komentár nepochopil doteraz, ten už nepochopí nikdy.

Myslíte si, že takéto spotrebné orgie by mohli byť financované súčasnou produkciou? Nie, situácia je oveľa horšia. Vláda spotrebováva „zásobu semien“, investičný kapitál – úspory, ktoré sú potrebné na budúcu produkciu.  Tieto zásoby nie sú papier, sú to skutočné tovary. Ekonomika fungovala na základe faktu, že všetky finančné transakcie boli kryté skutočnými tovarmi. A tie už takmer došli.

Áno, mohli by byť financované súčasnou produkciou. Prečo sa neprodukuje? Prečo Tí čo produkovali sa ocitli na úradoch práce? Prečo Tí, ktorí by chceli produkovať sú na úrade práce? Prečo Tí, ktorí nikdy neprodukovali a ani dnes nič neprodukujú majú ešte stále svoje zamestnanie? A prečo stojí jedna unca zlata 1 200 USD keď ho aj tak nikto nepotrebuje? Ešte stále sa pýtate, že kde idú tie peniaze?

Kus papiera nás nenakŕmi, keď nebude žiadny chlieb. A vari zlato áno? A ani nepostaví továreň. A vari zlato áno? Nakoniec môžeme skončiť s mrakodrapmi, gigantickými továrňami a obrovskými poliami.  Avšak bez pohonných hmôt, elektriky, dopravy, ocele, papieru a semien na zasiatie ďalšej úrody. Ak to nastane, tak vláda explicitne vyjadrí to, na základe čoho implicitne konala – že jediným kapitálom sme my – konečne.