Toto je článok, ktorý je viac menej doplnením môjho predchádzajúceho článku Konečné riešenie. V ňom som citoval zoznam Židov z najvyšších nacistických vládnych, spoločenských či už iných vrstiev. Mňa osobne tam zaujalo jedno meno. Vedel som, že od autora s týmto menom som už niekde niekedy dávno niečo čítal. Volá sa Alfred Rosenberg. Aj toto meno je na uvedenom zozname zo spomínanej knihy od Dietricha Brondera – Pred Hitlerovým nástupom (1964). Alfred Rosenberg o tom pravdepodobne ani netušil, ale tiež mal podľa jeho vyjadrení k Židom vrúcny vzťah. Citujem: „Nepovedal som, že Židia sú podradní. Nikdy som ani netvrdil, že sú rasa. Len som hovoril, že zmiešavanie odlišných kultúr je škodlivé.“ (12. január 1946)
„Pustili sme 50 000 židovských intelektuálov cez hranice. Rovnako ako som chcel životný priestor (Lebensraum) pre Nemecko, bol som toho názoru, že Židia by tiež mali mať svoj životný priestor – mimo Nemecka.“ (15. december 1945) Ale o boľševickom prevrate píše naozaj zaujímavo. A nie len On. Ako z titulku vyplýva, kniha sa volá Hrobári Ruska. S pokojným svedomím môžeme napísať, že je poznačená duchom tej doby. Nebudem Vám vopred prezrádzať rok vydania tejto publikácie, ale zamyslite sa nad tým, čo čítate. Zistíte, že ani rok 1989 nebola náhoda! Nenechajte sa teda ničím rušiť a prajem príjemné čítanie, ktoré je žiaľ, ale plné bolesti, zármutku, utrpenia, krvi a v neposlednom rade smrti.

Kto pozná Rusko a mal navyše možnosť sledovať všetky fázy revolúcie, ten síce pripustí, že anarchistické správanie ruského ľudu prekročilo všetky medze, ale je si zároveň aj istý tým, že by nikdy nemohol vzniknúť tak systematický nástroj na vykorenenie všetkých národných síl, tak fanaticky ničiaca a boriaca mašinéria, keby sa na samý vrchol anarchie nevyšvihol onen element, ktorý po tisícročia zostal nemenným stelesnením nespútanej, chamtivo nenásytnej chtivosti, krutosti a bezohľadnosti.

Tým elementom je Žid. Sotva bola dosiahnutá „sloboda“ (za peniaze predovšetkým londýnskej burzy a pomocou rusko-židovských „voľnomyšlienkárov“), začali sa zo všetkých kútov sveta sťahovať do novej zasľúbenej krajiny milé deti Izraela. V Moskve a Petrohrade vychádzali boľševické noviny a časopisy, v robotníckych a vojenských sovietoch vystúpili starostlivo vyškolení a dostatkom peňazí vybavení demagógovia, aby spôsobovali nedorozumenia a rozoštvávali ducha ruského ľudu, ktorý bol z najväčšej časti nevedomý a negramotný. Aspoň jeden príklad za všetky ostatné. V petrohradskom robotníckom soviete sa naraz objavil do tej doby úplne neznámy muž menom Steklov. Kázal masám o zrútení demokracie, o svetovom mieri, sľuboval slobodu aj chlieb a štedro rozdával peniaze. Pri nejakej príležitosti bol donútený predložiť svoje osobné doklady. Ukázalo sa, že „Rus“ Steklov je v skutočnosti Žid menom Nachamkes. Dnes je jedným z tlačových a propagandistických diktátorov sovietskeho Ruska. Podobných príkladov by bolo možné uviesť stovky a stovky.

Pred očami liberálnych vlád obsadili z New Yorku pricestovaný Trockij – Bronštejn a zo Švajčiarska pribehnuvší Lenin petrohradský palác a urobili z neho hlavný stan boľševizmu. Do Ruska sa začali sťahovať už pred rokmi v boľševickej škole na Capri (pod vedením Žida Rappaporta) vycvičení demagógovia a odtiaľ potom boli zaradení do Kronstadtu na front. Osobne som sa na Kryme stretol so židovskými študentmi, ktorí vo vojenských lazaretoch kolportovali boľševickú „Pravdu“.

V júli 1917 sa boľševici napriahli k prvému úderu. Kronstadtskí námorníci, stimulovaní a zagitovaní predovšetkým Židom Rosalom, vyplávali nahor po Neve, vylodili na breh obrnené autá, prechádzali petrohradskými ulicami a ako zmyslov zbavení strieľali na všetko, čo sa im priplietlo do cesty. Povstanie námorníkov sa podarilo potlačiť, jeho vodcovia boli uväznení a radoví pučisti internovaní. Ukázalo sa však, ako sme napokon mohli vidieť aj my sami v Nemecku, že v takýchto prípadoch Židia nešetria peniazmi a že sa „umiernene“ politické strany o svojich bratov postarajú. Vodcovia sociálno – revolučnej strany a menševikov totiž boli Bernštejn-Cohan, Lieber, Gotz, Dan, Martov-Cederbaum a ďalší. Sotva sa Trockij – Bronštejn, Kamenev-Rosenfeld a im podobní ocitli za mrežami, okamžite boli v mene slobody vydávaní za mučeníkov idealizmu. Lieberovi a Danovi sa podarilo u hysterického žvanila a nariekajúceho slabocha Kerenského (ktorého policajným riaditeľom bol Žid a sionista Rutenberg) presadiť ich oslobodenie. Tým bola katastrofa Ruska spečatená. S vedomím absolútnej nezranitelnosti teraz mohli všetci demagógovia odhodiť svoje posledné masky. Koncom októbra na takzvanom „zhromaždení sovietov“ konečne padla ruská demokracia, slúžiaca mimochodom iba na prípravu boľševizmu, a krvavý teror začal …

Vzniká prirodzená otázka, odkiaľ mali boľševici obrovské sumy na svoju propagandu a dlhodobú a systematickú prípravu puču? Protinemeckí autori tvrdia, že Lenin a Trockij boli „honákmi“ nemeckého generálneho štábu. Skutočnosť je však úplne iná. Boľševici boli a sú agentmi burzových Židov všetkých krajín sveta, a tiež išlo o židovské peniaze, za ktoré bola vybudovaná najväčšia deštrukčná mašinéria všetkých dôb. Vladimír Burcev, ktorý ako málokto druhý pozná tajomstvo ruskej revolúcie, vo svojej stati „Buďte prekliati, boľševici“ verejne označil „nemeckého“ Žida Parvusa – Gelfanda za otca boľševizmu v Rusku. Tento „Parvus z Istanbulu, Parvus z Kodane, Parvus zo Sofie, Parvus z Berlína“, z potravinových vojnových „dodávok“ mnohonásobný milionár a priateľ všetkých židovských aj požidovštených novembrových veličín Nemecka, vykázaný zo Švédska pre nespočetné intrigy, dokázal už vtedy infiltrovať zahraničné ministerstvá aj úrady demokratických krajín a prepašoval Lenina s niekoľkými ďalšími stovkami revolucionárskych Židov zo Švajčiarska cez Nemecko do Petrohradu. A vtedajšia „ruská“ vláda ich vpustila do krajiny. S dvoma stovkami ďalších bratov potom z newyorského geta prišli do Ruska Trockij a Zinoviev. V kanadskom Halifaxe však túto celú vybranú spoločnosť „nepoučení“ anglickí dôstojníci internovali a zdarný priebeh ruskej revolúcie bol ohrozený. V najvyššom židovskom záujme zasiahla Washingtonská vláda a vynútila si prepustenie Trockého a spol. „Ruská“ vláda vpustila aj tieto morové bacily do svojej krajiny. Pripomeňme si, že vtedajším prezidentom Spojených štátov bol Woodrow Wilson. Jeho pravou rukou bol burzový čachrár Simon Wolff, druhým najbližším pomocníkom sionistov a člen Najvyššieho súdu Brandeis. Velkobankár Jakob Schiff už r. 1904 financoval vojnu Japonska proti antisemitskému Rusku a všemožne podporoval infiltrovanie ruských vojnových zajatcov boľševickou propagandou. Najlepším a najbližším Wilsonovým priateľom bol Bernard Baruch, ktorý ho neskôr v čele skupiny 117 Židov sprevádzal na „mierovú konferenciu“ do Versailles. A nie je pochýb, že to bol práve on, ktorý aj tam štval židovskú smečku proti Rusku. Henry Ford vo svojej knihe „Medzinárodný Žid“ publikoval list z oficiálnych zdrojov, zaslaný istým Fürstenbergom pánovi Rafaelovi Scholanovi v New Yorku. List bol odoslaný zo Štokholmu, datovaný 21. septembrom 1917 (teda len mesiac pred „zhromaždením sovietov“) a hovorí sa v ňom, že hamburský bankový dom Max Warburg „zriadil konto pre podnik kamaráta Trockého“, že ďalší agent bol vybavený muníciou a zariadil jej transport … Petrohradský vojenský soviet bol vybavený obrovskými zdrojmi zo Štokholmu. Práve tam totiž sedel spomínaný Fürstenberg-Ganeckij (súčasný boľševický vyslanec v Rige), preberal nespočetné sumy židovských peňazí a ďalej ich potom podľa potreby prerozdeľoval.

V krajine, sužovanou a rozloženou vojnou aj paralyzovanou propagandou v radoch neaktívnych armád, teda takto zvíťazil židobolševismus. Vlastné židovské vysoké financie vo vtedajšom Rusku prakticky neboli v tej podobe, ako v západných krajinách, ale naopak ruské národné bohatstvo teraz prešlo bez výnimky do rúk Židov a ich súputníkom. Vylúpenie trezorov, „znárodňovanie“ domov, palácov a tovární, domové exekvovanie ako aj všetky ostatné formy útlaku vytvorili nový fond zlata, šperkov a iných cenností, ktorý bol potom ďalej čiastočne použití na verbovanie vojakov a šírenie propagandy svetovej revolúcie. Rozumie sa samo sebou, že nemalá časť z týchto cenností umožnila vybraným komisárom nákup realít a zriaďovanie osobných kont v zahraničných bankách.

Pretože ani týmito hroznými skutočnosťami ruský ľud neprecitol, pokračovalo súbežne s hospodárskym spútavaním aj systematické vyhladzovanie, resp. znemravňovanie a zotročovanie národnej ruskej inteligencie. Pod zámienkou odplaty za predchádzajúce príkoria podnecovali židovskí demagógovia ruských vojakov ku štvaniciam – honom na bývalých dôstojníkov, úradníkov, inžinierov a inteligenciu všeobecne. Obávaným ústredím najhroznejších vrážd bolo sídlo (teraz už nežijúceho) „komisára pre boj s kontrarevolúciou“ Mosesa Urického v ulici Gorochovaja č. 2 v Petrohrade. Do tejto zlovestnej budovy boli odvlečené tisícky osôb a tam bez súdu jednoducho vraždené. Pre celú severnú časť Ruska bol Zinoviev-Apfelbaum (guvernér Petrohradu, predseda severnej komúny a prednosta exekutívy III. Internacionály) presne tým, čím bol Moses Urickij Petrohrade, a Trockij – Bronštejn vypracoval systém týchto krvavých orgií pre celé Rusko. Červené gardy boli svojimi vraždami zviazané s novým režimom na život a na smrť; akákoľvek iná vláda by s nimi musela urobiť krátky proces. Preto aj boli spoľahlivým jadrom židovského despotizmu nad Ruskom. K nim potom ešte pristupovali bezcharakterní dobrodruhovia snáď zo všetkých krajín sveta; menovite Kavkazi, Lotyši a Číňania tvorili tyranské trestné jednotky, ktorým bol bezbranný a oklamaný ruský ľud vydaný úplne napospas. Pretrvávajúce zvyšky ruskej inteligencie boli politikou biča, hladom a vyhrážkami smrťou nútené k spolupráci s novým režimom. V ovzduší nepretržitého špicľovania a nevídaného duševného i fyzického teroru tak museli dať svoje vedenie a konanie do služieb krvavých nepriateľov. Panstvo Židov nad Ruskom bolo úplné. Roľníci, roztrúsení po ohromnom Rusku vo vzdialenosti izolovaných dedinách, sa síce na mnohých miestach pokúšali brániť svoju nezávislosť, ale dodnes sa nedokázali zjednotiť k spoločnému postupu a zvrhnutiu jednotlivých centier boľševickej moci. Obrovský pogrom na ruskom ľude stál už – triezvo počítané – 30 až 35 miliónov ľudských životov …

Kto nie je slepý, musí vidieť, že boľševizmus bol od prvého dňa čisto židovskou záležitosťou. Roku 1920 bol v Rusku Angličan Milton (Autor má zrejme namysli anglického žurnalistu Roberta Wiltona. Ten v roku 1920 napísal knihu The Last Days of the Romanovs (Posledné dni Romanovovcov)) a medzi 380 komisármi našiel na 300 Židov. Teraz už máme k dispozícii kompletný zoznam hlavných tyranov Ruska. Anglická kniha „Jews in Russia“ (Židia v Rusku) menovite uvádza 550 najvyšších dnešných predstaviteľov boľševizmu aj ich „úradné“ postavenie. Ústredná rada ľudových komisárov sa skladá z 3 Rusov, 2 Arménov a 17 Židov. V komisariáte vojny sedí 8 Lotyšov, 1 Nemec, žiadny Rus a 34 Židia (Bronštejn-Trockij, Fišman, Romm, Mejčik, Lievenson, Posern, Gubelman, Kalmanovič, Beckmann, Glucman, Jusmanovič, Giršfeld, Lechtner, Šulmann, Nasengolc, Eseiger, Cake, Silbermann a ďalší). Komisariát vnútra je zložený z 2 Rusov, 1 Lotyša, Arména, Poliaka a 45 Židov (Apfelbaum-Zinoviev, Goldenrudin, Ender, Sönigštajn, Krachmal, Šrajdr, Sayermann, Meynkmann, Model, Josselevič, Šklovskij, Kneisic, Rasmirovič, Kronberg, Ryvkin, Sverdlov, Efitkin, Blumkin (vrah nemeckého vyslanca Mirbacha), Fines, Sachs a ďalší). Komisariát zahraničných vecí tvorí 1 Rus, 1 Armén, 1 Lotyš, 1 Nemec a 13 Židov (Joffe, Margolin, Levien [ „bavorský“ ľudový splnomocnenec], Akselrod [vyslanec vo Vilne], Beck [delegát v Paríži a Londýne spolu s Liebermannom] , Grünbaum a pod. Pripájam k nim ešte Litvinova-Finkelstein v Revale (Tallin) a Gillersohna v Prahe. Potom, čo bol vypovedaný Šklovskij zo Švajčiarska, sedí Šermann v Lucerne, Morovskij v Taliansku, Vigdor Kopp, Samuel Reich a ďalší v Berlíne atď … Podobne to pokračuje aj vo všetkých ostatných komisariátoch. Na ruské provincie dohliada 23 komisárov, z nich 21 Židov (Chajkis na Sibíri, Berlinskij v Kazani, Lievensohn na Done, Sackheim v Jaroslave, Isaak Lauk v Donecku atď). Je samozrejmé , že hlavný štáb ohlupujúcej propagandy, žurnalistika je takmer úplne židovská. „Pravdu“ riadi Kuhn, Lurje, Diamant, Alperovič, Steklov-Nachmakes a ďalší, noviny „Volja Truda“ Katz, Sachs, Poljanskij, „Znamja Truda“ Lander, Levin, Davidson a iní. Na hospodárske noviny dozerajú Bernštajn, Goldberg, Goldmann, Eliassohn, Rafalovič atď. Medzi 42 tlačovými diktátormi je len jediný Nežid, žalostný Maxim Gorkij. A konečne „všeruská“ exekutíva pozostáva z Lenina (ktorý je jednými označovaný za Rusotatara, inými za kalmyckého Žida) a 33 Židov (prezident Sverdlov, Blajchman, Abelmann, Šmidovič, Katz-Kamkov, Gimmer-Suchanov, Levickij, Goldštajn a ďalší).

Slovom, 34 Lotyšov, 30 Rusov, niekoľko Arménov, Poliakov, Čechov a 447 Židov! Tak vyzerá „ruská“ sovietska vláda!

Dnes už ani sami sociálni demokrati nepopierajú, že burzy určujú politiku „veľkých demokracií Západu“. Ale ako by si mohli títo naivkovia čo i len predstaviť, že títo páni burzy (z ktorých je 90% Židov) by mohli súčasne podporovať „proletársku“ revolúciu a bojovať proti nej tým, že poskytujú pomoc antiboľševickým armádam vlasteneckých Rusov Kolčaka, Denikina, Judeniča a Wrangela. Skutočnosť je takáto: Keby burzoví politici z Paríža, New Yorku a Londýna naozaj chceli nechať padnúť sovietskych Židov a ich hrozné bandy, potom by si Trockij, Apfelbaum a ostatní neposedeli v Kremli možno ani mesiac. Ale bieli ruskí generáli budú podporovaní len do tej miery a do tej doby, než bratovražedný a drásajúci boj ruského ľudu skončí plánovaným úspechom. Stačí si len preštudovať debaty anglickej Dolnej snemovne z r. 1919, aby bolo úplne zrejmé, že „britská“ vláda podmieňuje svoju podporu napríklad Kolčaka tým, či sa jeho jednotky vzdajú antisemitizmu alebo nie … Judenič je zase vyzbrojovaný proti Petrohradu, hlavné mesto je na dosah jeho predných jednotiek, telegrafné správy o dobytí hlavného mesta už tretí deň obiehajú svetom, ruské cenné papiere neobyčajne stúpajú, burzoví špekulanti predávajú … a britská flotila, ktorá doteraz chránila Judeničovo krídlo a ostreľovala už Kronstadt, náhle ruského generála opúšťa a zahajuje paľbu – aká irónia a výsmech – na nemecko-ruské antiboľševické jednotky pred Rigou! Ruské jednotky pred Petrohradom musia kvapne ustúpiť, pretože dochádza munícia, poľné ťaženie končí neúspechom a ruský rubeľ klesá na pôvodnú úroveň … List „Journal de Genève“ celý tento podivný podnik výstižne označil za „spéculation Israélite“. Wrangel mal byť tiež mohutne podporovaný, a pritom – ako celkom presne viem – dostal počas celých siedmich mesiacov iba tri lodné dodávky munície, starých pušiek a diel (z ktorých mnohé museli byť napred v Sevastopole upravované), pričom Francúzi vyvážali z krajiny ako protihodnotu množstvo obilia. Vo „francúzskej“ vojenskej misii bolo z 10 členov 7 Židov. Stručný výsledok všetkého je potom ten, že Wrangel bol Francúzmi nakoniec ponechaný na holičkách rovnako, ako Judenič Angličanmi.

Následkom toho išli veci v Rusku svojim logickým smerom. Mnohým znalcami predpokladaný všeruský hladomor (hlad v mestách bol už od r. 1918), vyvolaný nebývalým hanebným hospodárstvom, neschopnosťou, rozpadom dopravy a pod začal nakoniec ohrozovať i samotného miláčika sovietov, Červenú armádu. A zatiaľ čo až doteraz svet o hladujúcom ruskom ľude nedostal ani tú najmenšiu správičku, vykrikoval naraz celý židovský novinový svet o naprostej nezbytnosti pomocnej akcie pre „umierajúce Rusko“.

Rusko v mnohých svojich častiach aj naďalej vymieralo, mestám trochu pomohli nenapraviteľní filantropi aj páni burzy z Londýna, Berlína a Viedne. Trockij a Červená armáda mali znovu pevnú pôdu pod nohami.

A teraz spadla aj tá posledná maska. Bola založená „ruská“ centrálna banka, teda oficiálne vyhlásená burzová diktatúra zo strany „vodcov proletariátu“. Predpokladajú sa úroky 10 – 15% mesačne, teda ako u stredovekých úžerníkov. Sovietski mocipáni tohto sveta súčasne založili čisto kapitalistické súkromné odbory, samozrejme s pomocou židovských financiérov zo zahraničia. V dozorných radách prvých a najväčších z nich sedí Trockij, Šljanskij, Goldberg, Šatunovskij, Spencer, Eismunt a ďalší. Pochopiteľne: 99% z nich sú Židia. Koncom toho všetkého bude finančná diktatúra nad bezmocným, zbedačeným a vyhladovaným národom. Ide o plán, vypracovaný v mlčanlivých židovských lóžach Londýna, New Yorku i Berlína a realizovaný sovietskymi Židmi s pomocou Číňanov a vyvrheľov všetkých možných národov.

Že je boľševizmus len prostriedkom, nie vlastným cieľom, to je jasné každému, kto pozrel za kulisy židovskej politiky. Je prostriedkom na vyvrátenie všetkých ľudových koreňov a síl, ku znemravneniu národov, ku zničeniu národných hospodárstiev, aby ich bolo možné neskôr „legálne“ skúpiť takpovediac za babku. Predpokladá sa demokratická republika, ba pripúšťa sa aj možnosť parlamentných bábkových monarchií. Ale zákonite príde okamih, ktorý Žid v celých svojich dlhých dejinách nebol nikdy následkom vlastnej prechytralosti a nenásytnosti schopný vystihnúť, totiž keď prepnutý luk praskne. A napriek všetkým rozpútaným hrôzam a dômyslu nakoniec neujdú židovskí vrahovia svojmu osudu ani v Rusku. Celá udalosť sa odohrá s neodvratnosťou prírodného zákona – židomilná demokracia nebude schopná zadržať náraz spätnej vlny a národný súd Rusov už nepripustí pobyt jedného Žida vo svojej vlastnej krajine.

Židia ako by predvídali svoj plne zaslúžený koniec. V čase, keď sú písané tieto riadky, hýbe krajinami sveta pochybná snaha Židov o znovu posilnenie židovského boľševizmu zničením Nemecka. Milióny a milióny sa valia nemeckými krajinami, všade sa vynárajú židovskí apoštoli, „starousadlí“ a „nemeckú“ politiku riadiaci Židia usilovne rokujú so svojimi súvercami na Východe. Znamenia blížiacej sa búrky sú zrejmé každému, kto ich chce vidieť. Vzchop sa, národ nemecký, a osloboď sa od morových židovských bacilonosičov. Nikdy nebudeš môcť pokojne budovať svoj život, ak Ti v žilách bude obiehať zhubný bacil. Hľaď na strašnú priepasť, ku ktorej si zavádzaný – a zachráň sa!

November 1921,

Alfred Rosenberg