Alebo – Dzurindove reformy v praxi

Hneď na úvod poznámka: Zaškatuľkovaní „modráci“ musíte konečne pochopiť, že vzťah každého občana ku svojmu štátu musí fungovať presne takým istým spôsobom ako v ktorejkoľvek inej sfére jeho ekonomiky, hospodárstva. Ak už raz musíte platiť tak ako platíte za každý krajec chleba nevyhnutne potrebný pre ďalší život, tak aj vo vzťahu k štátu musíte za svoje peniaze požadovať čo najkvalitnejšie služby!

Žijeme v 21. storočí a niekedy na jeho začiatku sa začala svetom šíriť veta o tom, že kto nie je na webe, ten neexistuje. Mikuláš Dzurinda je na webe. O mojom otcovi sa to už ale povedať respektíve napísať nedá. Prirovnanie platí takpovediac doslova a do písmena. Za môjho otca som tu teda Ja a dnes vyrozprávam príbeh o dvoch mužoch s rozdielnym osudom. Ako z titulku vyplýva o Dzurindovi a mojom otcovi.

Môj otec nie je dokonalý, nikto z nás. Takmer 40 rokov pracoval ako obrábač kovov, po „slovensky“ sústružník. Miestami perfekcionalista hrajúci sa s mikrometrami aj tam kde netreba a miestami flegmatik, čo mne osobne na jeho povahe vadí asi najviac.

Môj otec sa narodil taktiež v päťdesiatych rokoch minulého storočia, takže sa dá povedať, že svojim spôsobom ide o rovesníkov. Ako to napísať? Posledná devíza na strane Dzurindu – ten je mladší. Teraz začneme lietať ako motýle a bodať ako včely!

Keď Dzurinda staval v 17 – tich rokoch Pomník vďaky Víťaznému februáru, tak môj otec sabotoval počas základnej vojenskej služby stráženie štátnej hranice so v tom čase spriateleným Maďarskom. Jasne dal najavo svoje pohŕdanie komunistickým zriadením. Odniesol si to nepekne.

Keď Dzurinda šiel potom študovať na Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline za peniaze daňových poplatníkov, čiže „zadarmo“ tak môj otec už denne vyrábal komponenty z rôznych druhov kovov, ktoré so značkou kvality „Made in Czechoslovakia“ putovali prakticky do celého sveta. Takže aj môj otec mu prispieval na vzdelanie.

Roky plynuli a potom ako sa Dzurinda stal v roku 1988 riaditeľom pre informačné technológie na oblastnom riaditeľstve Československých štátnych dráh v Bratislave kde zotrval až do roku 1990 by iba hlupák mohol uveriť, že on s komunistami nič nemal. Dvakrát žiadal o členstvo v Komunistickej strane Československa. Jeho druhej žiadosti vyhoveli, dokonca už mal aj vyhotovenú legitimáciu. Lenže niekto v novembri 1989 zazvonil s kľúčmi a Dzurinda si už legitimáciu neprevzal. Nasledoval odporúčania takmer straníckych kolegov a agentov ŠtB, aby komunisti, či už bývalí, alebo takmer budúci infiltrovali novovznikajúce prevažne pravicové strany. Tak sa stalo, že takmer komunista Dzurinda vstupuje do KDH.

Pre väčšinu Slovákov sa začínajú ťažké časy. Môjho otca sa to, ale akoby ani netýkalo. Stále mal prácu. Na úrade práce bol evidovaný až koncom 90. – tych rokov a aj to prakticky iba pár dní.

Kým môj otec drel ako mula, veľmi často pracoval nadčas, vytváral úhrnne miliónové hodnoty, tak Dzurinda nevytvoril zhola nič a hodnotné už vôbec nie! Chabá to vizitka za 55 rokov života.

Kým môj otec bol na vrchole svojich síl dokázal to pretaviť do na Slovensku relatívne slušnej miestami rastúcej mzdy, tak jeho rovesník stihol rozpredať polovicu republiky, zadlžiť nielen môjho otca, ale aj mňa a pravdepodobne ešte ďalších 5 generácii po mne, začal tunelovať a dodnes tuneluje verejné financie cez tzv. dôchodkovú reformu, ktorá je vo svete považovaná za holý nezmysel a o daňovej reforme sa je škoda aj rozpisovať. Aj keď na dane ešte príde. Vrcholným Dzurindovým excesom bolo vybudovanie imitácie krbu aký majú v Bielom dome a to v Ružovom salóniku v budove Úradu vlády pred návštevou  Georgea Busha v Bratislave, vraj aby sa tu cítil ako doma. No a keby ste hľadali v jeho bývalej kancelárii premiéra  podobizeň slovenského prezidenta, tak na rovinu Vám píšem, že márne! Pán Dzurinda tam mal totiž fotografiu spomínaného amerického prezidenta Georgea Busha.

Pre Dzurindu bol teda vrcholom rok 2006. Jeho besnenie skončilo, ale arogantné úškrny zostali. Vraj im účet vystavili voliči vo voľbách v spomínanom roku 2006. Vrcholom pre môjho otca bol pre zmenu rok 2008 a vzostup prakticky ukončil pracovný úraz. Rovesníci padajú spolu. Dzurinda po prevalení kauzy prania špinavých peňazí vyslovil jednu pamätnú vetu, citujem:

„Žijeme z ruky do úst.“

Dzurinda, tak by žil môj otec, keby…!

Tvoje reformy, respektíve toho tvojho plešatého šaša z celebrity campu, ktorému si za pár populistických teplých slov pred voľbami v roku 2002 daroval kreslo ministra. To nemám namysli tie takmer tri desiatky sociálnych zákonov schválených tesne pred voľbami 2002, ktoré ste po tých voľbách do jedného zrušili. Mám namysli toto:

Odpracované aspoň 3 roky zo štyroch. Túto podmienku sa môjmu otcovi nepodarilo aj napriek snahe naplniť. Spočiatku ho veľmi často vozievala domov z práce sanitka. Kvôli dlhej práceneschopnosti, ktorá sa do odpracovaných 3 rokov nezapočítava nedostal podporu v nezamestnanosti, ani cent! Kde je tých takmer 40 odpracovaných rokov? (Že má môj otec nárok aspoň na 4 mesačnú podporu v nezamestnanosti, lebo z posledných 4 rokov 2 roky odpracoval mu ale „sociálne“ pracovníčky akosi v rozhodnutí zatajili.)

Prisúdenie invalidného dôchodku, respektíve jeho pomernej časti. Na ten má nárok človek, ktorý okrem plného radu iných „potrebných“ formalít musí spĺňať jednu podstatnú: Znížená pracovná schopnosť o viac ako 40%. Otec nepodplatil posudkového lekára a tak skončil na „nepostupových“ rovných 40%. Opäť ani cent! Na čo si potom platil dlhé roky IP?

K dávke v hmotnej núdzi sa ani nebudem vyjadrovať. Bez nároku! Ale nedá mi nespomenúť sumu, ktorú som poberal ako podporu v nezamestnanosti za vlády Vladimíra Mečiara, ako mladé ucho, ktoré sa ešte ničím nepričinilo o hodnoty v tomto štáte, čiže asi tak ako Ty milý Mikuláš.

„1 800 Skk“

Dnes som to Ja kto za môjho otca prevzal v tomto štáte Dánskom zodpovednosť spolu s ostatnými pracujúcimi za vytváranie skutočných mnoho miliardových hodnôt o ktorých časť nás okrádajú takí ako si TY! Odvádzam na chod tohto štátu viac ako 50% svojej mzdy, čím prispievam aj na Tvoju premrštenú mzdu, ale zároveň to asi nie je dosť, keď vďaka Tvojim parádnym reformám (a zlodejinám (samozrejme aj Ficovým)) nie je v štátnej pokladnici ani jeden cent pre môjho otca!

Dzurinda, ako sa vraví božie mlyny melú pomaly, ale isto. Nepoučil si sa, keď slovenskí velikáni ako Milan Rastislav Štefánik, alebo Jozef Tiso varovali pred boľševikom. Ty si už iba tieň a prach. Preto v budúcnosti budú na teba spomínať s dešpektom a Tebe určite nikto pomník vďaky budovať nebude!