Hra je hra, či už na športoviskách, alebo na doskách, ktoré znamenajú svet. Hry majú za cieľ vtiahnuť diváka, najlepšie platiaceho, do deja hry. Až na niekoľko malých a bezvýznamných rozdielov je podobnou hrou aj správa vecí verejných – čiže politika. Politici, teda byrokrati a ich poskokovia, tiež byrokrati platení z našich daní by boli najradšej keby sme ich hry sledovali iba z veľkej diaľky, nerozumeli im, nevideli do nich, nepochopili ich, ale stále zostali platiacimi divákmi. Vďaka tomu, že na školách sa mladí ľudia učia ako do tejto hry nevidieť sa im to aj celkom slušne darí. Jeden príklad na ilustráciu, jeden z gigantických podvodov – DPH a popri tom spotrebné dane. 99,999% občanov sa mylne domnieva, že toto nie sú dane z príjmu!
Hneď na úvod sa je na mieste opýtať, že ako táto hra končí? Odpoveď znie, že zle. Možno sa Vy hneď v úvode budete pre zmenu pýtať, že prečo? Lebo niekoľko ľudí sa tu hrá na kapitalistov! Hľadia iba na svoj vlastný záujem (self interest). Lenže pri naháňaní sa za svojim vlastným záujmom sa po ceste za ním robia aj chyby, veľké chyby z ktorých sa časom stávajú chyby systémové.
Vďaka takýmto chybám sa potom nielenže zdá, ale realitou je fakt, nevyvrátiteľný fakt, že do roku 1989 sme hovorili o socializme, niektorí o komunizme, ale v skutočnosti sme boli pápežskejší ako pápež a pokúšali sme sa dodržiavať učenie najlepších ekonómov, ktorí presadzovali kapitalizmus.
Jednou z týchto systémových chýb, ktorým sa snažili komunisti u nás zabrániť a darilo sa im to relatívne dobre bolo nezvyšovanie peňažnej zásoby, bránili sa úverovej expanzii a snažili sa o pevnú menu, čím takmer dokonale potláčali infláciu. Čítate noviny? Za Masaryka, v roku 1920 stáli denníky 50 halierov. V roku 1989 ste za noviny zaplatili 1 Kčs. V súčasnosti dáte za jeden výtlačok denníka Pravda 15 Sk. To, že to je dnes už 50 centov, ale nie je návratom do roku 1920, ale je to politikmi a bankármi riadená krádež!
„…rozmach uměle vyvolaný úvěrovou expanzí nemůže vydržet. Musí zákonitě skončit a přivodit celkový pokles trhu a ekonomickou krizi. Z tohoto vysvětlení hospodářského cyklu musí každý vyvodit, že existuje jen jeden způsob, jak se vyhnout návratu periody ekonomického úpadku, a to zdržet se snahy vyvolat úvěrovou expanzí období umělé prosperity. Ale intervencionisté nejsou připraveni zříci se své hýčkané politiky, která uspokojuje lidi na krátkou dobu zdáním iluzorní prosperity.“
Politici, byrokrati sú tu iba na jedno volebné obdobie. Ak sa im podarí vyvolať umelú prosperitu tak majú šancu byť pri daňovom koryte aj v nasledovnom volebnom období. Majú osobný záujem na tom, aby táto iluzórna prosperita vydržala čo najdlhšie. Činia tak za cenu zadlžovania sa na náš a úkor budúcich generácii, neustálymi každoročnými deficitmi štátnych rozpočtov. Prečo? Lebo do štátneho rozpočtu platia ďaleko menšie sumy ako z neho poberajú.
„Byrokrat není jenom zaměstnancem státu. Na základě demokratické ústavy je současně voličem a jako takový součástí státu, tedy svého zaměstnavatele. Nachází se ve zvláštní situaci: je jak zaměstnavatelem, tak i zaměstnancem. A jeho finanční zájem jakožto zaměstnance převyšuje jeho zájem jakožto zaměstnavatele, neboť mnohem více peněz z veřejných zdrojů pobírá, než kolika sám na daních přispívá. Tento zdvojený vztah se stává tím významnější, čím více lidí se na výplatní listině státu nachází. Byrokrat jako volič usiluje mnohem více o zvýšení platu než o udržení vyrovnaného státního rozpočtu. Jeho hlavní snahou je co možná nejvíce nafouknout objemy výplat… Žádná zastupitelská demokracie nemůže obstát, jestliže velká část voličů stojí na výplatní listině státu. Jestliže se poslanci nepovažují více za věrné zmocněnce daňových poplatníků, nýbrž za představitele příjemců platů, mezd, subvencí, podpor v nezaměstnanosti a jiných dobrodiní z daňového hrnce, pak je s demokracií amen.“
Ak sa zdá politikom, byrokratom málo zoberú invalidom, nedajú deťom, prestanú platiť podporu v nezamestnanosti, nedajú na vedu, na školstvo, nedajú dôchodcom…
Volič, nebyrokratický volič, teda taký, ktorý nemá zdvojený vzťah musí byť podľa zákonov socialistom, aby si niekoľko stoviek tisíc byrokratov mohlo dovoliť byť kapitalistami. Kedy slovenský nebyrokratický volič, ktorý viac dáva ako dostáva (presne podľa kresťanského učenia) prestane hrať hru na socialistu a začne byť aj on kapitalistom? A to v roku 2011 bude musieť byť podľa novo prijatých a upravených zákonov ešte väčším socialistom!
Citácie sú z knihy Byrokracia od Ludwiga von Misesa.