Kto nevie, čo je to kapitalizmus, nemôže ho zmeniť v socializmus alebo si jasne predstaviť, ako bude pôsobiť socializmus. Preto musíme študovať kapitalizmus práve tak starostlivo ako socializmus. Poznamenajme najprv, že výraz kapitalizmus vedie k chybným záverom. Správny názov nášho systému je proletarizmus. Ak je v skutočnosti každá nezaujatá osoba, ktorá pochopila náš systém, pre to, aby bol odstránený, pretože mrhá kapitálom tak nesmierne, že väčšina z nás je chudobná ako kostolná myš, metie to obyčajne pojmy, ak sa nazýva tento systém kapitalizmom. Ľudia potom predpokladajú, že socialisti chcú zničiť kapitál, veriac, že sa môžu bez neho zaobísť, inak povedané, že socialisti sú ešte väčší hlupáci ako ich blížni.
To je na nešťastie práve to, čo sa hodí majiteľom novín do krámu a čoho si želajú, aby ste verila o socialistoch, zatiaľ čo Vás súčasne chcú presvedčiť, že Briti sú slobodným a nezávislým národom, ktorý – s výnimkou niekoľkých opitých darebákov, ruských a iných profesionálnych agitátorov – s opovrhnutím odmieta myšlienku, že by sa skladal z proletárov. Preto sa starostlivo vyhýbajú nepríjemnému slovu proletarizmus a lipnú na pochlebnom názve kapitalizmus, ktorý má naznačiť, že ak obhajujú kapitalisti kapitál, obhajujú len nevyhnutnú vec.
Buď ako buď, musím užívať slov, ako sú raz dané, a Vy tiež. Povedzme si teda, že slovom kapitalizmus rozumieme sústavu, pri ktorej pozemky nie sú v rukách národa, ale súkromných osôb, zvaných landlord (držitelia pôdy), ktorí môžu komukoľvek zabrániť, aby na nich žil alebo ich užíval, leda za nimi určených podmienok. Právnici Vám povedia, že nie je súkromného vlastníctva pôdy, pretože všetka pôda krajiny patrí kráľovi, ktorý ju môže podľa zákona každým okamihom reklamovať. Keďže však v prítomnej dobe toho kráľ nikdy nečiní a držiteľ pôdy môže nám prístupu k nej účinne zabrániť, je súkromné vlastníctvo pôdy skutočnosťou cez všetky zákony.
Hlavná výhoda, ktorú vidia v tomto usporiadaní, je okolnosť, že obohacuje držiteľa pôdy na toľko, aby mohol hromadiť fond nadbytočných peňazí, zvaný kapitál. Aj tento fond je súkromným vlastníctvom. V dôsledku toho priemysel celej krajiny, ktorý nemôže existovať bez pôdy a kapitálu, je súkromným vlastníctvom. Pretože potom priemysel nemôže existovať bez práce, musia majitelia vo vlastnom záujme najímať na prácu ľudí bez majetku (nazývaných proletári) a platiť im mzdu, postačujúcu na to, aby sa udržali na žive, oženili sa a splodili svojich nástupcov, nie však zase mzdu tak veľkú, aby im umožnila nechať pravidelnej práce.
Za tohto predpokladu – že totiž vlastníci považujú za svoju povinnosť byť egoistami a najímať robotníkov za mzdu čo najnižšiu – udržiava sa priemysel krajiny v chode, a prostým ľuďom je zabezpečené trvalé živobytie, pri čom ovšem sú tak dlho pridržiavaní k práci, kým nie sú úplne vyčerpaní a nehodia sa už k ničomu inému, než do chudobinca. Tí, ktorí kapitalizmu rozumejú, priznávajú bez obalu, že sa ním vytvára ohromná nerovnosť v dôchodkoch a že vzrast obyvateľstva, sprevádzaný poklesom miezd, musí nevyhnutne viesť k úžasnému rozšíreniu nespokojnosti, biedy, zločinnosti, chorôb a vyvrcholiť v násilnú vzburu, ak nebude vzrast obyvateľstva zastavený vo chvíli, keď ešte kapitalisti majú pre nich dosť zamestnania. Hovorí sa však aj, že sa proti tomuto riziku nedá zhola nič robiť, pretože ľudská povaha je v koreni tak sebecká a neprístupná každému inému podnetu okrem hmotnému zisku, že nie je iného prakticky uskutočniteľného spôsobu na vybudovanie veľkej modernej civilizácie.
(1927)