„Som sociologička, viem, ako občania vnímajú ktorú tému a ako dominantnú vnímajú nezamestnanosť.“
V diskusii pod článkom jednej blogerky (Ahoj Marthuška) som uviedol zoznam strán, ktoré by ste nemali voliť. Tak sa na ten zoznam pozrime očami stoviek tisícov nezamestnaných, ale nie len očami tých dnešných súčasných, ale všetkých, ktorí sa kedy ocitli na zoznamoch úradu práce od transformácie socializmu na korporátny fašizmus, čiže od roku 1989.
Je to v podstate celkom jednoduché a štatistiky podporia moje tvrdenia. Záver bude jasný a jasne ukážem prstom, kto je hlavným vinníkom a najradšej by som do nich hodil kameňom ako cigáni v Jurskom do našich policajtov, po tom čo zbili starostu a rozkradli humanitárnu pomoc na ktorú sa skladali občania z celého Slovenska.
Tak poďme na to. Písal sa rok 1989 a zbrojársky priemysel na Slovensku tvoril 40% našej strojárskej výroby. O jeho výrobky bol enormný záujem dokonca aj na Západe a po páde opony ešte vzrástol. Vďaka našim radarovým systémom padol aj jeden z mýtov, že Američania vlastnia neviditeľné lietadlo. Toto prestalo platiť po tom, čo sa do našej zbrojárskej výroby zamontoval „tatíček“ Václav Havel. Na začiatku 90.tych rokov začal postupne zatvárať jeden zbrojársky podnik za druhým a bez možnosti transformácie výroby na iný druh výroby. Časť výroby bola presunutá aj do Česka. S číslami ešte chvíľu počkáme. V roku 1991 (významný to rok, pamätajte na moje slová) prišiel k moci a do premiérskeho kresla na Slovensku zasadol Ján Čarnogurský. Za necelého polroka stihol zničiť a zároveň zadlžiť poľnohospodárstvo ako nikto pred ním a ani po ňom. Takže štatistika týchto dvoch pánov hovorí nasledovné:
V roku 1990 bola na Slovensku evidovaná nezamestnanosť k 31.12. 1990 v počte 39 603 uchádzačov o zamestnanie. V roku 1991 to bolo prosím pekne 301 951 evidovaných uchádzačov o zamestnanie. Nárast nezamestnanosti o 262 348 môžeme bez bázne a hany napísať na tričko týmto dvom pánom. Zničili prakticky tie odvetvia, na ktorých slovenská ekonomika stála. Pri pohľade na nezamestnanosť a jej vývoj v Českej republike nám bude všetko ešte jasnejšie. V období rokov 1990-1996 bola miera nezamestnanosti v ČR najvyššia k 31.1.1992 a to 4,40%. V priebehu roku 1992 ale klesla k 31.12.1992 na hodnotu 2,40% a až do roku 1996 oscilovala okolo hodnoty 3%.
Druhá vlna a tú som už na mojom blogu spomínal prišla v septembri 1998, čiže po parlamentných voľbách. V priebehu mesiacov október 1998 až január 1999, teda v priebehu 4 mesiacov vzrástla nezamestnanosť o 69 000 a Ivan Mikloš sa tým dokonca chvastá v biblii každého modrého poskoka – v čiernej knihe. Jej spisovaním zabili jeden a pol roka. Oni si písali a Slovensko trpelo. Prepad rastu HDP, rast nezamestnanosti, rast sociálnych samovrážd…
Kým v septembri 1998 bolo na Slovensku evidovaných nezamestnaných 381 493 občanov, tak k 31.12.1998 to bolo 428 209, k 31.12.1999 to bolo už 535 211, k 31.12.2000 to bolo 506 497, k 31.12.2001 to bolo 533 652 a k 31.12.2002 to bolo 504 077. To znamená, že v prvom Dzurindovom volebnom období nezamestnanosť neklesla pod hodnotu 500 000 ani raz.
Politika St Nicolausa Mirindu vyhnala mladých a schopných ľudí pracovať (tým ale netvrdím, že neschopní tu zostali, to ani náhodou) za hranice Slovenska. Dnes sa vracajú, v zahraničí ich oficiálne pracuje o 5% menej ako v minulom roku a to ešte nie sme ani v polovici roka 2010. Ani nevieme koľko sa ich ešte do 12/2010 vráti. Ficovi kazia štatistiky a modrí vinníci to populisticky zneužívajú!
Čo majú všetci menovaní spoločné?
Havel: komunista, čechoslovakista a korporátny fašista – jeho rodičia a strýc sa dokonca osobne poznali a priatelili s Adolfom Hitlerom.
Čarnogurský: komunista a čechoslovakista
Mikloš: mladý komunista, čechoslovakista a globalista
Radičová: komunistka a čechoslovakistka
Dzurinda: komunista a čechoslovakista
Od takýchto nemôžete očakávať, že urobia pre Slovensko a jeho občanov niečo pozitívne. Za nich hovoria ich skutky a ich minulosť.