Včera vyšiel na portáli menej štátu článok s rovnakým názvom ako tento môj. Spomínaný portál združuje zväčša mladých nadšencov pre slobodu, súkromné vlastníctvo a keďže som aj ja a niektorí z nich proti tvrdeniu, že aj duševné vlastníctvo je vlastníctvo, tak sa snáď nebudú hnevať za rovnaký názov článku. Rád tam chodievam diskutovať a dokonca ma požiadali, aby som pre nich aj niečo napísal. Na uvedený článok som ale nechcel reagovať formou diskusného príspevku, mám pocit, že si zaslúži trochu viac a pozrieť sa na túto tému z celkom iného uhlu pohľadu. Tak tu je teda ten môj.

Môže sa niekomu z čitateľov nasledovných riadkov zdať, že to bude z mojej strany až príliš filozofické, ale je to z dôvodu, že nechcem písať o nepriestrelných faktoch, ani o pseudoargumentoch a ani o socialistických priateľoch. V prvom rade si treba vždy uvedomiť, že by sme nemali vo vlastnom záujme zovšeobecňovať nakoľko nie je zamestnávateľ ako zamestnávateľ a ani zamestnanec ako zamestnanec. Za druhé, slovo ako pseudoargument sa mi v poslednom čase čoraz viac bridí. Je to v ľudskej povahe vychádzať lepšie s tými ľuďmi, ktorí s nami súhlasia, ktorí majú na vec rovnaký názor ako my, ale od nich sa takmer so 100% istotou nič nové nenaučíme; vedomostne rastieme iba vďaka tým ľuďom, ktorí sa neboja s nami nesúhlasiť, ktorí nám vedia povedať do očí svoj vlastný názor, ktorý buď vychádza z vlastných skúseností, teda zo zažitého, prípadne z prečítaného, alebo z inak nadobudnutých vedomostí. No a v neposlednom rade, ja osobne chodím už po tejto planéte viac ako tri dekády, ale za ten čas som žiadneho socialistu nestretol. Denne vídam iba ľudí, ktorí hľadia na svoj vlastný záujem, ktorí majú svoje vlastné ego, ktorí majú vlastné preferencie, dokonca svoje vlastné časové preferencie. Tieto ako také už máme v mladom veku – už ako deti. Možno ste už skúšali svojej malej ratolesti vysvetliť v uličkách jedného z nákupných centier počas horúcich júlových dní, že hračku za ktorou plače mu prinesie až Ježiško v decembri pod vianočný stromček. Príliš to nezabralo, všakže? Takže tu si treba uvedomiť, že vzťahy a to nielen medzi nami ľuďmi sú na tejto planéte založené na moci! Každý z nás ňou v nejakej miere oplýva. Ide iba o jej formu (tie sú v základe dve) a ich použitie vo vzťahu človeka k človeku (zväčša zamestnanca k zamestnancovi – toto nie je preklep!).

Zamestnávateľ vás nemusí zamestnať

Martin Bulák píše vo svojom článku o zamestnávateľovi, citujem: „…zamestnávateľ vás nemusí zamestnať. Je to jeho slobodná vôľa, ktorá pramení z jeho doterajšej snahy rozšíriť svoj vybudovaný biznis a podeliť sa aj s vami o zisk.“ To je bez pochyby pravda, lenže na druhej strane tu je snaha rozšíriť svoj biznis. Nemusí prijať vás konkrétne, ale môže prijať vášho suseda, susedu, spolužiaka, kamaráta, kamarátku… Proste ak chce rozširovať biznis, tak potrebuje ľudí, alebo stroje. Ako som sa aj pred časom naučil od svojej priateľky to, že aj kvantita je súčasťou kvality (ak nie ste schopní naplniť požiadavky zvýšeného dopytu zo strany zákazníkov, tak to im vysiela negatívny signál o vašich schopnostiach a to môže mať v budúcnosti vplyv na vašu reputáciu, neuspokojení sa obrátia na konkurenciu, na druhú najlepšiu alternatívu), tak je pravda aj to, čo pred cca 500 rokmi napísal vo svojej Rozprave o dobrovoľnom otroctve Étienne de La Boétie: „Skôr je treba veriť, že nerovnomerným rozdelením svojich darov chcela (príroda; moja pozn.) iba dať priestor bratským citom – aby jedni mali silu poskytovať pomoc (zamestnanci; moja pozn.), a druhí naopak potrebu ju prijímať (zamestnávatelia; moja pozn.).“ Z tohto je potom veľmi jednoduché odvodiť vzťah poskytovateľ služby a zákazník. Z takéhoto vzťahu následne plynú tzv. komparatívne výhody, ktoré sa postupom času môžu zmeniť na výhodu absolútnu. Určite si v tejto chvíli uvedomujete, že ako zamestnanec nemáte príliš veľkú šancu získať absolútnu výhodu a to je práve z pozície vašej vlastnej moci. Povedzme pomôžete firme rásť, pomáhali ste ju budovať a rozširovať, ale vy nemáte žiadnu moc ovplyvniť to, že z nejakého dôvodu (rast daní, vysoká cena práce, energií, konkurencia… za všetkými uvedenými sa skrývajú ľudia s vlastnou mierou moci) je vaše pracovné miesto presunuté do Číny, alebo Indie. Zamestnávateľ takúto moc má a tú ako takú by mal aj vtedy, keby neexistoval štát, byrokracia, dane a ani zákonník práce.

Uzatvárate dobrovoľnú dohodu

V súčasnosti je na Slovensku plný web slova „istoty“. Benjamin Franklin povedal, že „Na tomto svete nie sú žiadne istoty – iba dane a smrť.“ Aj dane sa menia, zväčša nám  táto legalizovaná krádež zo strany malej skupiny mužov a žien s vyššou mierou moci ako je tá naša, stúpa. To znamená, že nemáme žiadnu istotu, že dane, ktoré platíme dnes, budeme platiť aj zajtra. Tak ako výška daní podlieha zmenám, tak aj smrť je zmenou. Už viac nežijete, nastala zmena. Je teda jasné, že jedinou istotou je zmena. Dnes podpíšete so zamestnávateľom zmluvu za slobodne a dobrovoľne dohodnutých podmienok. Lenže tak ako sa mení čas – už nikdy nebude taký ako je práve teraz, tak sa menia aj podmienky, mení sa prostredie, mení sa počet zamestnancov, mení sa počet zákazníkov – spotrebiteľov, rastie dopyt a kopec mnohých iných zmien. Nik z nás, zamestnanci ako ani zamestnávatelia nepoznajú budúcnosť. Dohoda, zmluva, ktorú dnes stvrdíme našimi podpismi, môže a často aj je v budúcnosti pre jednu zo zmluvných strán obmedzujúca, bráni im v použití ich moci. Sú teda nútení použiť jednu z foriem použitia moci. Tie ako som vyššie spomenul sú dve základné:

Sú to ovplyvňovanie a nátlak. „Ovplyvňovanie znamená schopnosť podnietiť niekoho robiť to, čo chcete. Nátlak je schopnosť prinútiť niekoho urobiť to, čo mu prikážete.“ – Josh Kaufman. Ovplyvňovanie si mnohí ani nevšimnú, často dokonca ak sú oslovení svojim nadriadeným urobiť niečo na viac, tak to urobia radi aj so seba naplňujúcim pocitom. Nátlak zo strany nadriadeného, ale dokáže rozpoznať každý. Ak máte bossa neschopného prezentovať potreby firmy, nedostatočne komunikačne zdatného, ak za vami prichádza s niečím čo nemáte zmluvne dohodnuté napr. upratovanie chodby zatopenej splaškami, s niečím čo je za vašou zónou komfortu, začo nepoberáte odmenu vo forme mzdy tak zväčša príde na použitie moci a jej druhú formu, nátlak. Väčšinou sa na Slovensku používa veta: „Ak to neurobíte, môžete ísť,“ alebo iné varianty so zhodným, alebo podobným významom. Tu prichádza na rad to, prečo nie je radno zovšeobecňovať. Kategoricky sa stavať na jednu či druhú stranu je podľa môjho skromného názoru veľká chyba.

Môžete sa kedykoľvek zamestnať sami

Nech robíte čokoľvek, vždy budete zamestnávať sami seba. Keďže žijeme tam kde žijeme, kde je jedinou istotou zmena, tak na základe svojich preferencií sa rozhodujeme robiť to, čo považujeme v konkrétnej chvíli pre nás za najziskovejšie, za niečo čo nás najviac napĺňa atď. Nie je nikde napísané, že sa to nemôže kedykoľvek zmeniť a my začneme robiť niečo iné. Vždy sa snažíme v prítomnosti jednať tak, aby bol budúci stav lepší, viac vyhovujúci našim potrebám, alebo túžbam. Často sa tu opomína fakt, že aj zamestnanec môže byť právom nespokojný, pričom ho práca baví a ani na platové podmienky si nesťažuje. Vidí vo firme potenciál a zároveň mnoho priestoru na vylepšenie vo vzťahu k rastu efektivity práce. Ak zostáva nevypočutý, ignorovaný, tak môže nastať v jeho prípade frustrácia, s ktorou je spojený pokles produktivity a následne produkcie, výkonu. A na tomto má taktiež podiel moc. Každý človek jej túži mať čo najviac a preto aj na firemnom poli dochádza vo sfére vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ale aj medzi zamestnancami navzájom k javu nazývanému politika. A to už je jav na Slovensku známy asi každému. Umenie správy je ťažké v prostredí, kde si ľudia vravia „toto musím mať“ namiesto „spolupracujme.“