Založ si blog

Peniaze

Krátky pohľad do histórie pokusov o reformu monetárneho (peňažného) systému.

Prakticky denne ich držíme v ruke, či už v podobe kovu, papiera, alebo plastu, ale aj napriek tomu veľká väčšina z nás im nerozumie. Áno, reč je o peniazoch. V našej relatívne krátkej histórii sa ale našli ľudia, ktorí im rozumejú príliš dobre. Na jednej strane sú to Tí, ktorí na našej nevedomosti chcú vykázať zisk, profit a na strane druhej sú to Tí, ktorí sa zasadzujú za to, aby bola tvorba a používanie peňazí vo verejnom záujme, aby mala z nich osoh celá spoločnosť a nie iba určitá, zastúpením malá skupina ľudí (v priemere menej ako 10%). Proste, aby dochádzalo k spravodlivému deleniu zo zisku, ktorý pochádza z práce, či už ľudí, zvierat, alebo strojov.

Pre nás dnes nebude zaujímavá tá prvá skupina ľudí, prahnúca po stále väčšom bohatstve aj keď sa oň prakticky ničím nepričinila. Netvrdím, že ju ďalej nebudem spomínať, ale iba okrajovo a hlavne vtedy keď  dochádzalo k odstraňovaniu ľudí, nazvem ich bojovníkov, z tábora druhej strany.

Na úvod sa vráťme späť o viac ako dve tisícročia, do roku 48 pnl, do čias vlády Gaiusa Juliusa Caesara. Túto časť jeho činov a života výstižne opísal žurnalista a spisovateľ Juri Lina, citujem:

„V roku 48 pred Kristom zbavil Julius Caesar peňažníkov práva vydávať mince a začal ich vydávať sám. S väčšou peňažnou zásobou bol schopný postaviť mnoho verejných budov. Obyčajný ľud oslavoval Caesara pre jeho prispenie k väčšej dostupnosti peňazí. No po jeho zavraždení nastal koniec dostupnosti peňazí. Peňažná zásoba bola zredukovaná o 90 percent. Dane vzrástli závratne vysoko. Výsledkom bolo to, že väčšina ľudí prišla o svoju pôdu a domov. Hanobenie Caesara pokračuje až dodnes.“

Dokonca sa môžeme posunúť do histórie ešte trocha vzdialenejšej. Po kliknutí na nasledovnú adresu si môžete prečítať ako sa financovala výstavba tak gigantickej stavby akou je Čínsky múr:

Financovanie výstavby čínskeho múru (tú chybne uvedenú dĺžku múru si nevšímajte)

Po tom ako sa zlomili letopočty a po nástupe kresťanstva v Európe sa dá povedať, že v oblasti peňazí a nie len tam, nastalo obdobie temna. Až na pár výnimiek, ktoré si skúsime ďalej opísať. Prvá skupina ľudí bola fascinovaná zlatom a inými drahými kovmi prakticky od nepamäti. Že sa v tejto sfére vytvárania peňazí presadili tak zásadným spôsobom môžeme vďačiť práve kresťanskej viere, lebo bola to práve ona, ktorá hlavne v samotných začiatkoch zakazovala požičiavanie peňazí ako aj požadovanie úroku. Tým sa v tejto oblasti uvoľnilo „hracie pole“ pre skupinu ľudí, ktorých som vyššie spomínal. Začala éra zlatníkov.

„Začiatky siahajú k raným predkom dnešných bankárov, až do stredovekej Európy a ešte ďalej do starovekého Ríma, kde už  obchodníci so zlatom dominovali na trhu. A je tomu tak aj dnes. Zlato bolo prostriedkom výmeny a využívalo sa ako platobný prostriedok už od dávnoveku. Títo obchodníci boli zlatom divoko fascinovaný a nepochybne propagovali ideu, že zlato má mystické a vrodené hodnoty, ďaleko presahujúce skutočné hodnoty. V každom prípade, v dávnych časoch ľudia, ktorí získali zlato ho dávali do úschovy zlatníkom. Zlatníci potom za prijaté zlato vydali majiteľovi “potvrdenku”. Tieto “potvrdenky” mohli byť použité na získanie zlata každým kto ich vlastnil a nemusela to byť nevyhnutne osoba, ktorá zlato uložila. A tak boli tieto potvrdenky prenosné a v praxi tieto potvrdenky za zlato začali obiehať ako papierové peniaze. S predpokladom boli tieto potvrdenky rovnako dobré ako zlato, nakoľko ktokoľvek kto ich mal si na ich základe mohol nárokovať od zlatníkov zlato kedykoľvek si zaželal.

Zlatníci vynašli tento trik, ktorý prakticky funguje dodnes, až na jednu zmenu: Papiere už nie sú kryté zlatom (V západnom svete od 15. 8. 1971 a vo východnej Európe po páde železnej opony koncom 80.-tych rokov 20.-teho storočia).

Dosiaľ to šlo dobre. Ďalším krokom bolo, aby sa ľudia naučili, že môžu naďalej obchodovať a kšeftovať s výmenou týchto zlatníckych potvrdeniek bez záujmu získať zlato. Ich “viera” v hodnotu tohto papiera bola založená na myšlienke, že sú kedykoľvek vymeniteľné za zlato. Tretím krokom bolo objavenie (veľmi výnosného) kľúčového princípu, samotného bankovníctva, týmito zlatníkmi. Nazýva sa to “čiastočné rezervy”.

Zlatníkom sa podaril úžasný objav. Zistili, že s potvrdenkami obiehajúcimi ako peniaze len pár ľudí prišlo žiadať svoje zlato. Prišli na myšlienku, že môžu “vypožičať” zlato za úroky – zlato, ktoré im však v skutočnosti nepatrilo, ale bolo len v ich “úschove”. Veriteľom napísali akúsi “potvrdenku” a upriamili záujem na zlato, ktoré v tom istom čase požičali. Tieto “potvrdenky”, vytvorené len tak potom tiež pustili do obehu, rovnako ako tie, ktoré už vkladateľ zlata dostal. Všeobecne vypisovali a vydávali niekoľkonásobne viac potvrdeniek ako mali zlata a nikto, ako sa zdá, nebol dosť chytrý.

Zlatníci udreli na úžasnú zlatú baňu bez väčšej námahy.

“Čiastkové Rezervy” sú tým trikom. Zlatníci požičiavali „zlato“, ktoré za

a) nebolo ich na požičiavanie a za

b) ktorého bolo niekoľkonásobne väčšie než mali v „držbe“.“ – napísal Ben Klassen (čiastočne editované autorom)

Ďalším a takpovediac posledným krokom bolo zavedenie tzv. Centrálnych bánk. O ich vznik sa nezasadzovali panovníci, prezidenti, predsedovia vlád…ale výhradne bývalí zlatníci, dnes nazývaní ako bankári. Počnúc holandskou, neskôr anglickou, francúzskou, nemeckou… Po dlhú dobu odolávali tlaku novej elity krajiny ako USA a Rusko. K Rusku sa bližšie nebudem rozpisovať. Za zmienku snáď stojí iba fakt, že posledný ruský cár Mikuláš II, (ale aj jeho predkovia) odmietol zriadiť vo svojej krajine centrálnu banku a doplatil na to životom spolu so svojou rodinou a služobníctvom. Bližšie sa ale môžeme pozrieť na Spojené štáty americké, respektíve ich koloniálnu éru. Opäť si pomôžeme citátom od významnej osobnosti, konkrétne Benjamina Franklina.

V roku 1763 navštívil Benjamin Franklin Veľkú Britániu. Predstavitelia BoE (niekde sa udáva, že to boli členovia britskej snemovne) mu položili otázku – V čom spočíva nevídaná prosperita britských kolónii na americkom kontinente? Franklin odpovedal:

„To je jednoduché. V kolóniách vydávame naše vlastné peniaze. Nazývame ich Colonial Script. Vydávame ich v správnom pomere k požiadavkám obchodu a priemyslu, aby sa výrobky ľahko dostávali od výrobcov k spotrebiteľom. Týmto spôsobom vytvárame pre seba vlastné papierové peniaze, riadime ich kúpnu silu, a úrok neplatíme nikomu.“

“Američania” sa teda naučili, že všetko čo potrebujú sa skrýva v dôvere vo vlastnú menu, oslobodenie sa od splácania dlhov, ktoré nespôsobili, čiže kvázi to znamenalo oslobodenie sa od BoE (anglická centrálna banka založená r. 1694). Toto sa samozrejme v tom čase najsilnejšej banke (mimochodom súkromnej) na svete nepáčilo. Využila svoj vplyv v britskom parlamente a v roku 1764 ho dotlačila ku schváleniu tzv. Currency Act-u.

Na základe tohto aktu sa tlačenie vlastnej meny v amerických kolóniách postavilo mimo zákon a britská koruna začala požadovať splácanie budúcich daní v zlate a v striebre. Benjamin Franklin to okomentoval takto:

„V priebehu jediného roka sa podmienky tak zmenili, že éra prosperity skončila. Nastala depresia a to v takej miere, že ulice v kolóniách boli plné nezamestnaných.“

Franklin vo svojej autobiografii pokračuje:

„Kolónie pokojne mohli mať nízku daň na čaj a ostatné veci, keby nebolo toho, že ich peniaze prúdili do Anglicka a ktoré ako také  spôsobili nezamestnanosť a nespokojnosť. Neschopnosť kolonistov získať právomoc vydávať vlastné peniaze, o ktorú natrvalo prišli nariadením z rúk Georgea III a medzinárodných bankárov bola hlavným dôvodom pre revolučnú vojnu.“

Slová Benjamina Franklina potvrdzuje vo svojej knihe s kráteným názvom Bohatstvo národov aj „otec“ všetkých ekonómov Adam Smith.

V Európe, niekoľko rokov potom (začiatkom 19. Storočia) sa pokúsili o peňažný experiment na ostrove Guernsey. Riešili obdobný problém ako zažívame My v týchto dňoch vďaka hospodárskej kríze. Máme materiál, máme schopnosti, máme chuť pracovať, ale… …nie sú peniaze! Obyvatelia ostrova mali šťastie. Mali inteligentného guvernéra, My nemáme v tejto chvíli nikoho! Viac o tomto peňažnom experimente si môžete prečítať na nasledovnej adrese:

Peňažný experiment na ostrove Guernsey – Louis Even

Obdobne riešili situáciu aj na ostrove Jersey, patriacemu pod Britské kráľovstvo. Do roku 1831 mnoho farností a iných subjektov vydávalo vlastnú menu. Po tomto roku sa pokúsili vydávanie týchto mien niektoré farnosti regulovať, ale nepochodili u všetkých. Vydávanie tohto druhu vlastných peňazí  na ostrove Jersey skončilo v roku 1890. Používali sa prevažne na financovanie verejných prác. Na britskej korune nezávislú menu majú dodnes.

No a keď sme už pri tých ostrovoch, tak za zmienku stojí určite aj ostrov Man, ktorý má taktiež zaujímavú peňažnú históriu. Za zmienku stojí hlavne rok 1961, keď zákonodarný zbor ostrova Man (Tynwald) odobral súkromným bankám licencie na vydávanie peňazí a vláda tohto ostrova začala vydávať vlastné peniaze.

Bankári prichádzajúci do Spojených štátov z Európy sa aj tu snažili presadiť model monetárneho systému, ktorý už vo veľkom okrádal tvorcov skutočných hodnôt v Európe. Dokonale sa im to podarilo až na tretí pokus, tesne pred vianočnými sviatkami r. 1913. Odvtedy stihli „Great Depresion“ (1929 – 1933) – „Chcel by som povedať Miltonovi a Anne (Schwarz): Pokiaľ ide o veľkú hospodársku krízu. Mali ste pravdu, my sme to urobili. Je nám veľmi ľúto. Ale vďaka Vám, to neurobíme znova,“ povedal Shalom Bernanke. Urobili to znova a znova. Ale späť k Veľkej depresii. Práve počas hospodárskych kríz sa v plnej nahote ukazuje zhubnosť súčasného fungovania monetárneho systému, ale zároveň sa ponúkajú aj možné riešenia. Jedným z mnohých bol napr. lokálny peňažný systém s paralelnou menou v rakúskom meste Woergl v rokoch 1932-33. O tom ale pojednávať nebudeme, aj keď sme sa aj my mali možnosť čiastočne presvedčiť o fungovaní paralelných mien pri prechode na Euro. Zaujímavým je program populárny v kanadskej provincii Alberta práve počas rokov Veľkej depresie a krátko po nej. Bol navrhnutý na základe knihy od Clifforda H. Douglasa s názvom Social Credit .

Vznikla dokonca politická strana s rovnakým názvom. Pod vedením Williama Aberharta jednoznačne vyhrali provinčné voľby v roku 1935. V ich programe bolo prideľovanie mesačnej dividendy každému občanovi vo výške 25 kanadských dolárov mesačne, ktoré by pochádzali zo zisku bánk. Strana to odôvodňovala nedostatočnou kúpnou silou občanov a nedostatku peňazí v obehu. Banky sťahovali peniaze z obehu a tým krízu iba prehlbovali. Program sa žiaľ nepodarilo presadiť do praxe. Ústavný súd rozhodol, že takáto forma zdaňovania bánk je protiústavná, ako aj realizovanie sa v monetárnom systéme za nezákonné. Obdobne postupovali aj v spomínanom rakúskom Woergli.

K tomuto obdobiu (Veľkej depresie) sa viaže aj iná udalosť, ktorá Vás môže odradiť od pokračovania čítať ďalšie riadky. Dúfam, že tak neučiníte. Nástup Adolfa Hitlera k moci v roku 1933. Bol to on, kto na podnet teoretického ekonóma Gottfrieda Federa zaviedol v Nemecku nezávislý peňažný systém, bezúročné poskytovanie kreditu, čím postupom času spôsobil takmer plnú zamestnanosť. Gottfrieda Federa spomína Adolf Hitler aj vo svojej knihe Mein Kampf, citujem:

„Keď som po prvý raz počul Federovu prednášku o „rozdrvení úrokového otroctva”, okamžite som vedel, že ide o teoretickú pravdu, ktorá sa musí stať najstálejším zmyslom budúcnosti nemeckého národa. Ostré oddelenie burzového kapitálu od národného hospodárstva ponúkalo možnosť postaviť sa proti zmedzinárodňovaniu nemeckého hospodárstva bez toho, aby sa súčasne bojom proti kapitálu ohrozoval samotný základ nezávislej ľudovej sebazáchovy. Pred očami som mal úplne jasný rozvoj Nemecka, než aby som nevedel, že najťažší boj bude potrebné vybojovať nie s nepriateľskými národmi, ale s medzinárodným kapitálom.”

Spolu vydal 1 miliardu mariek a spomína:

„Nie sme takí hlúpi viazať našu menu zlatom, lebo my nemáme žiadne zlato, ale za každú vydanú Marku garantujeme ekvivalentnú prácu, ktorá sa rovná jej hodnote, alebo hodnote vyprodukovaného tovaru…Smejeme sa naším predchodcom a ich finančným inštitúciám, ktorí držali mienku, že hodnota peňazí je regulovaná zlatom, ktoré vraj leží v štátnej banke,” citovaný v Citadels of Chaos od C. C. Veitha (Meador, 1949).

Ekonomik Henry CK Liu píše o nemeckej jedinečnej transformácii:

„Národní  socialisti prišli k moci v Nemecku v roku 1933, v čase, keď bola ekonomika a vo fatálnom kolapse, ruinujúca Versaillská zmluva, nulová zahraničná investícia, alebo kredit. Nezávislý  peňažný systém, vlastný nezávislý kredit a plná zamestnanosť. Tretia Ríša bola schopná obrátiť zbankrotované Nemecko, okradnuté o svoje územia a kolónie a v takom krátkom čase, explodovať do najsilnejšej ekonomiky sveta a to len za štyri roky.“

V 1984 roku Sheldom Emry, v Bilions for the Bankers, Debt for the people (Miliardy bankárom, dlhy ľudu), píše:

„Táto história o Nemeckom finančnom systéme sa nenachádza v žiadnych učebniciach, verejných či štátnych knižniciach, alebo školách.“

Pri tejto príležitosti mi nedá nespomenúť aj jeden výrok Winstona Churchilla, citujem:

„Neodpustiteľným zločinom Nemecka pred druhou svetovou vojnou bol jeho pokus vymaniť svoje ekonomické sily zo svetového obchodného systému a vytvoriť svoj vlastný mechanizmus, ktorý by upieral svetovým financiám príležitosti k zisku.“

Po skončení 2. Svetovej vojny sme tu mali ešte niekoľko bojovníkov za zmenu monetárneho systému, bojovníkov proti americkému FEDu.  V krátkosti môžeme spomenúť právnika Jeroma Dalyho, ktorý v roku 1968 vyhral súdny spor v kauze s názvom Credit River medzi ním a  First National Bank of Montgomery v štáte Minnesota. Daly tvrdil, že banka neponúka pri poskytovaní úveru žiadnu protihodnotu, že vytvára peniaze z ničoho a to krátko potom ako podpíšete zmluvu o úvere. Ďalej tvrdil, že v USA nie je žiadny zákon, ktorý by umožňoval komerčným bankám vytvárať peniaze z ničoho. Možno ešte stojí za poznamenanie, že sudca Martin Vincent Mahoney, ktorý rozhodol v prospech pána Dalyho zomrel záhadnou smrťou krátko po vynesení rozsudku. Oveľa významnejšou osobou pokúšajúcou sa o zmenu vo fungovaní tohto systému bol prezident USA John Fitzgerald Kennedy.

„Prezident Kennedy 4. júna 1963 podpísal prezidentský dokument zvaný Executive Order 11110, ktorý bol dodatkom k dokumentu Executive Order 10289 z 19. septembra 1951. Toto umožnilo Kennedymu, ako prezidentovi Spojených štátov, legálne vytvoriť vlastné štátne peniaze, ktoré by patrili ľuďom a neboli by zaťažené dlhom a úrokom. Nariadil tlačiť peniaze, úplne pritom ignorujúc bankovky súkromných bánk federálnych rezerv. Kennedy vydal bankovky v hodnote 4 292 893 825.- dolárov a toto očividne úplne podkopalo systém federálnych rezerv Spojených štátov. O pár mesiacov neskôr – v novembri 1963 – sa šokovaný svet dozvedel, že prezidenta Kennedyho zavraždili, ale dôvod pre ten ukrutný čin, samozrejme, neuviedli.“

Melvin Sickler, Michael Journal

Po smrti J.F. Kennedyho nechal nastupujúci prezident L.B. Johnson stiahnuť „Kennedyho“ peniaze takmer okamžite z obehu.

Nebol to ale prvý zavraždený prezident USA kvôli „peniazom“. Pri pohľade späť do histórie nesmieme zabudnúť na Abrahama Lincolna. Lincoln nechal vytlačiť bankovky v hodnote 449 338 902 USD a tieto peniaze neboli zaťažené žiadnym dlhom, ani úrokom. Krátko na to v britských novinách “The Times” (v Severnej Amerike občas nazývaný aj ako ‘London Times’ alebo ‘The Times of London’) vyšlo nasledovné:

„Keby sa táto škodlivá finančná politika, ktorá sa zrodila v Severoamerickej republike, mala udržať, samotná vláda by vydávala peniaze a nič by ju to nestálo. Tak by splatili všetky svoje dlhy a žiadne by už nemali. Mali by dosť peňazí na to, aby mohli obchodovať. Boli by takí blahobytní, ako nikdy v dejinách svetových civilizovaných vlád. Mozgy a bohatstvo všetkých krajín by sa pohýnalo do Severnej Ameriky. Tú vládu treba zničiť, inak ona zničí všetky monarchie na tejto planéte.“

Prezident Lincoln si toho bol vedomý:

„V pokojných časoch Finančná Elita z národa profituje, avšak v nepokojných časoch proti nemu konšpiruje. Je to despotickejšie ako monarchia, drzejšie ako autokracia a sebeckejšie ako byrokracia.“

„Mám dvoch veľkých nepriateľov, Južnú armádu pred sebou a finančné inštitúcie za sebou. Z týchto dvoch, tá za mnou je mojim najväčším nepriateľom.“

„Vláda by mala vytvárať, emitovať a dohliadať nad obehom všetkých hotových peňazí a úverov potrebných k uspokojeniu kúpnej sily vlády a spotrebiteľov. Osvojením týchto princípov budú platitelia daní oslobodení od nesmierneho množstva úrokov z dlhov. Privilégium vytvárať a emitovať peniaze je najvyššia výsada vlády a rovnako najväčšia príležitosť k činorodosti.“

„…(my) sme obyvateľstvu tejto republiky poskytli požehnanie, aké predtým nikdy nemalo – ich vlastné papierové peniaze, aby mohli splácať svoje dlhy…“

Peniaze vydané Abrahamom Lincolnom bolo možné „stretnúť“ vo väčšom množstve v obehu ešte v roku 1994. Po tomto roku, akoby sa pod zem prepadli.

Na úplný záver uvedieme ešte dva citáty, prvý zo vzdialenej a druhý z blízkej minulosti a z nich to musí pochopiť každý.

„Keď americký ľud dovolí bankám, aby mali pod kontrolou vydávanie ich vlastnej meny, najprv formou inflácie a potom defláciou, banky a korporácie, ktoré okolo nich vyrastú, zbavia ľudí všetkého vlastníctva až sa ich deti zobudia a zistia, že na kontinente, ktorý ich otcovia obývali, sú bez domov. Moc vydávať peniaze by mala byť odňatá bankám a navrátená kongresu a ľuďom, ktorým patrí. Som úprimne presvedčený, že bankové inštitúcie vydávajúce peniaze predstavujú pre slobodu väčšie nebezpečenstvo než armády.”

„…a že princíp utrácania peňazí, splácaných potomkami… je iba podvodníckou futuritou veľkého stupňa.“

Thomas Jefferson, prezident

„Boli tam dva právne predpisy, ktoré uľahčili našu migráciu smerom k „too big to fail“ … Interstate Banking and Branching Efficiency Act z roku 1994, ktorý dovolil bankám rásť cez štátne hranice, a Gramm-Leach-Bliley Act, ktorý odstránil oddelenie obchodného a investičného bankovníctva. Dnes 20 najväčších inštitúcii kontroluje 70% priemyselných aktív oproti pôvodným 35% v roku 1990.

Prezident Kansas City Federal Reserve Thomas Hoenig v príhovore dňa 6. augusta 2009 pred Kansas Bankers Association.

Zhrnutie: Bohatým sa stáva ten komu je umožnené vydávať a dávať peniaze do obehu. Zároveň zničeným a často usmrteným je ten (celé národy), kto sa snaží bankárskej klike túto výsadu nejakým spôsobom odobrať.

Doporučená literatúra (anglicky):

Vladimir Z. Nuri – Fractional Reserve Banking as Economic Parasitism

Ellen Hodgson Brown – The Web of Debt

Secret Banker´s Manual

Joseph Huber & James Robertson – Creating New Money

Politici napomáhajú nelegálnej imigrácii, porušujú zvláštnu smernicu EU!

19.06.2015

32002L0090 Úradný vestník L 328 , 05/12/2002 S. 0017 - 0018 Smernica Rady z 28. novembra 2002, ktorá definuje napomáhanie neoprávneného vstupu, tranzitu a bydlisku (2002/90/ES) RADA EURÓPSKEJ viac »

2. pilier a problém demografie

23.05.2015

Hovorím Vám, slovenskí analytici, politici a niektoré médiá mi nahnali strach po tom ako prišla Sociálna poisťovňa s novým letákom o 2. pilieri. Začínam sa báť môjho dôchodkového veku viac »

Nikdy som si nemyslel, že napíšem tento článok

15.06.2013

Viete či neviete, veríte, alebo nie, ale poznáme sa už niekoľko piatkov, tak ste si zrejme všimli, že ja byrokratov a hlavne časť z nich titulujúcich sa honorom politici príliš nemusím. Toto viac »

Nadácia Kvapka nádeje

NADÁCIA KVAPKA NÁDEJE

21.02.2017 23:22

Nadácia založená s cieľom podporovať liečebné, školské, kultúrne a sociálne potreby chorých detí a to predovšetkým detí postihnutých nádorovým ochorením.

Slovenský zväz telesne postihnutých, základná organizácia č. 497

21.02.2017 23:15

Združujeme 140 členov a 45 detí v našej obci občanov s telesným postihnutím a ťazkým telesným postihnutím, rodičov deti s TP a rodinných prislušníkov.

Liga za duševné zdravie

21.02.2017 23:12

Spokojnosť so životom a celková kvalita života, to všetko závisí od duševného zdravia. So zlomenou dušou sa ťažko prekonávajú prekážky!

Ruthenia ensemble

Ruthenia ensemble

21.02.2017 23:10

Ruthenia je špecifický rusínsky súbor pôsobiaci v hlavnom meste Slovenska Bratislave. Prezentuje spracovanie folklóru z autentických materiálov rusínskych obcí.

krija

For all we ought to have thought... Za všetko na čo myslieť sme mali... and have not thought, a nemysleli, all we ought to have said... všetko, čo sme mali povedať... and have not said, a nepovedali, all we ought to have done... všetko, čo sme mali urobiť... and have not done... a neurobili...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 215
Celková čítanosť: 597603x
Priemerná čítanosť článkov: 2780x

Autor blogu

Odkazy